Nie nadarmo sa hovorí, že deti bývajú kruté. Každý z nás má na konte príhodu z tohto obdobia, na ktorú vôbec nie je hrdý, a ľudia na Reddite sa nedávno podelili o tie svoje. Toto sú veci, ktoré síce vyparatili v sladkom opojení detskej nevedomosti, no keď sa na ne teraz spätne pozrú, do smiechu im teda vôbec nie je. Poďme si ich prečítať.
1. Kým bola mimo triedy, ukradol som učiteľke z kabelky nejaké peniaze. Bola to celkom slušná suma, a hoci je to už tridsať rokov, keď viem, akú almužnu učitelia zarábajú, nedá mi to spávať.
2. Okradol som náhodné decko o obed zo školskej jedálne. Pozrel sa na mňa so slzami v očiach a spýtal sa ma, prečo som mu niečo také urobil. Neskôr za mnou prišiel náš elitný školský šikanér a na jeho slová nikdy nezabudnem: „To by bolo odporné ešte aj na mňa. Chalanovi rodičia nemajú peniaze, toto je jediné jedlo jeho dňa.“ Bolo to štyridsať rokov dozadu a ešte som si to neodpustil.
3. Na základnej som bol triedny vtipálek, ktorý sa bavil prakticky s každým. Jeden náš spolužiak mal vždy špinavé ruky a akosi divne zapáchal. Robil som si z neho srandu a kvôli mne aj celý zvyšok triedy. Každý boží deň. Až neskôr som zistil, že chlapec pred a po vyučovaní predával vrecúška s čiernym korením, aby si mohol aspoň trochu privyrobiť. Bol som fakt idiot.
4. Keď sa mi môj otec priznal, že chcel spáchať samovraždu, vysmial som ho. To bolo naposledy, čo sme spolu hovorili. Netušil som, že to myslel vážne, ani to, že sa o to ešte v tú noc pokúsi znova a tentoraz to dotiahne do konca. Nie je dňa, čo by som si ten telefonát nevyčítal.
5. Mal som asi 13 alebo 14, keď som s kamarátmi pomáhal na dražbe dobytka. Výkaly a blato kam oko dohliadlo, takže sme všetci mali na nohách gumáky. Okrem tohto jedného dievčaťa. To malo obuté biele tenisky a očividne si dávalo veľký pozor na to, kam stúpi.
Keď som okolo nej prechádzal, neodpustil som si poznámku: „Ktorý blbec si dá biele tenisky na aukciu dobytka?!“ Sklonila hlavu a zašepkala: „To sú jediné topánky, ktoré mám.“ Zastihla ma nepripraveného, takže som len odsekol: „Tak to je dosť trápne.“ Už je to 15 rokov a stále mi je ľúto, že som si v ten deň nezahryzol do jazyka.
6. Vysypala som na spolužiačku svrbiaci prášok. Mala to byť „sranda“, no dostala alergickú reakciu a povypadávali jej chumáče vlasov.
7. Môj dedko zomrel v 80. rokoch, keď mal môj otec niečo po dvadsiatke. Jediná spomienka, ktorá nám naňho ostala, bola kazetová nahrávka jeho hlasu. Nič viac, len „raz, dva, tri, skúška, skúška“. Ja, ako malé dieťa s ADHD, som si povedal, že je jej škoda, a nahral som na ňu radšej nejakú totálnu blbosť. Ešte teraz sa cítim previnilo.
8. Naša nová učiteľka si na konci prvého roka vypýtala od každého anonymné hodnotenie. Každý z našej triedy jej napísal, že je príšerná a mala by dať výpoveď – počínajúc mnou. Dnes už viem, že to bola dobrá učiteľka a na rozdiel od ostatných nás nemala v paži. Reálne nás chcela niečo naučiť, a práve preto nám prišla prísna. Fakt si to nezaslúžila.
9. Mladší brat chcel objatie a ja som ho poslal do kelu. Keď sme boli malí, mama mala duševné problémy a často si zlosť vybíjala práve na nás. Jedného dňa – mohol mať tak šesť alebo sedem – naňho strašne nakričala. Prišiel za mnou do izby celý uplakaný, nechápal, čo spravil, a jediné, čo sa ma opýtal, bolo: „Môžem ťa objať?“
Povedal som nie. Chalani zo školy vždy tvrdili, aké trápne je objímať sa s rodinou, a ja som rozhodne nechcel byť trápny. Teraz to ľutujem. Brat ma v tej chvíli potreboval, bol som jediný, na koho sa mohol obrátiť, a ja som ho odmietol… lebo čo? Lebo by sa mi decká v škole, ktoré sa o tom ani nemali ako dozvedieť, smiali?!
10. Vždy, keď vykuklo slnko, vykradol som sa s lupou do záhrady a nechal vybuchnúť každého chrobáka, ktorého som našiel. Bolo to kruté.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
