Pamätáš si ešte na tie detské časy, keď ste si s kamarátmi za svetla baterky pod perinou čítali strašidelné príbehy z časopisu? A potom ste sa vadili, či pôjdete vyvolávať duchov, lebo nikomu z vás sa do toho veľmi nechcelo, no nikto nechcel priznať, že má stiahnuté polky a žalúdok až niekde v krku?
Teraz si na ne môžeš pekne nostalgicky zaspomínať. Ľudia na Reddite sa totiž podelili o ich strašidelné príhody, vďaka ktorým začali veriť, že je medzi nami okrem toho smrteľného a ľudského ešte o čosi viac. To, či im reálne uveríte, alebo sa nad nimi len skepticky pousmejete, je čisto na vás, my vám garantujeme len jedno… čítať ich pred spaním bude mať predsa len o čosi väčšie čaro.
1. Pracoval som na verejnom kúpalisku. Býval som tam ešte dlho po záverečnej, upratoval bazén, jeho okolie a celú budovu. Jedného dňa asi o druhej hodine ráno som začal upratovať šatne… keď som zrazu za chrbtom začul detský smiech a čľapkanie bosých mokrých nôh. Okamžite som sa otočil, ale nikto tam nebol.
Prezrel som polku budovy, celý vonkajší areál a nič. Dvere boli zamknuté a to dieťa sa naozaj nemalo kde skrývať. Pozrel som si záznamy z bezpečnostných kamier a zistil, že som v budove sám. Úplne sám. Bolo mi z toho nevoľno.
2. Ťahalo mi na tridsiatku a chodil som so svojou terajšou priateľkou, za chvíľu manželkou. V tom čase jej tragicky zahynula sestra – šesť mužov ju znásilnilo a zbilo na smrť. Polícia ich všetkých dolapila a súdne pojednávania boli pre celú rodinu veľmi traumatizujúce. Tri mesiace po jej pohrebe som prišiel k priateľke domov a čakal, kým príde z práce.
Rodičovský dom bol prázdny, tak som išiel do obývačky, zapol som si telku a dal sa do pozerania. Pár sekúnd nato som začul hlas jej sestry, zreteľne, akoby sedela milimeter odo mňa a šepkala mi rovno do ucha. Hovorila moje meno. Skoro ma vystrelo, obzrel som sa vedľa seba… a jasné, že tam nikto nebol. Vypol som telku a išiel som radšej čakať na verandu.
3. Mal som asi desať a trpel som príšernou insomniou. Predstavoval som si hrozivé veci, necítil som sa bezpečne a dospelo to až do štádia, keď som spával výhradne v obývačke na pohovke, s chrbtom nalepeným na stene a so zapnutou televíziou (alebo iným zdrojom svetla). Najprv som o tom nechcel nikomu povedať, no keďže som kvôli únave nevládal chodiť do školy, musel som ísť s pravdou von.
Vynechal som detaily o tom, že si predstavujem zvláštne veci, a povedal som mame, že neviem spávať. Poslala ma k neurológovi, ten mi určil diagnózu a poslal ma na vyšetrenie spánku. V nemocnici som spal ako bábätko, dokonca v skutočnej posteli. Preradili ma teda do detskej nemocnice na pozorovanie. Tam som sa po prvý raz zveril lekárom, že vidím zvláštne veci.
Keď to povedali mojej mame, takmer ozelenela. Odtiahla ma bokom, povedala, že je na tom úplne rovnako, a keď mi opisovala, čo vidí a čo cíti, zistili sme, že máme rovnakú skúsenosť. Doma sa o tom porozprávala aj s mojím starším bratom, ktorý na tom bol veľmi podobne. Odvtedy si nemôžem pomôcť, ale verím na paranormálne javy. O to viac, že keď sme sa po čase z toho domu odsťahovali, všetky naše problémy, vrátane insomnie, prestali.
4. Celé roky som bývala s mojou babkou. Mala izbu hneď vedľa mojej a vždy sa zobudila uprostred noci, aby išla na záchod. Ten bol v mojej izbe. Keďže pri vstupe do izby bol malý schodík, nechávala som jej svietiť malú nočnú lampičku, aby nezakopla a niečo sa jej nestalo. Takto to bolo dvanásť rokov.
Ani nie mesiac potom, čo zomrela, som raz ležala na posteli so svojou mačkou a psom, keď sa zrazu obe zvieratká začali o svetielko zaujímať. Mačka prišla k nemu, začala doň udierať packami, pes sa posadil za ňu a v tichosti zazeral.
A potom sa stalo čosi zvláštne. Nedokážem to presne opísať, no akoby sa svetlo okolo lampičky začalo ohýbať. V tej chvíli som mala pocit, že cítim babkinu prítomnosť. Už je to päť rokov, nič podobné sa nikdy neopakovalo, no do dnešného dňa pre ňu nechávam to nočné svetielko svietiť.
5. Keď som bola na strednej, pracovala som pre jednu spoločnosť, ktorá organizovala detské oslavy. Naše priestory boli vlastne jedna veľká telocvičňa s množstvom preliezačiek a podobných vecí. Jedného dňa za mnou prišla kolegyňa (veľmi pobožná), očividne celá mimo. Spýtala som sa jej, čo sa deje, a ona povedala, že mala na oslave chlapčeka, ktorý celý čas pozeral do stropu a hovoril: „Aha, tam je chlapček.“ Nikto tam, samozrejme, nebol.
Odbila som ju smiechom. Deti si toho navymýšľajú, a keby som robila drámu z každej divnej veci, ktorú povedia, mala by som hlavu ako melón. Lenže, na druhý deň po oslave prišli za mnou ďalšie dve kolegyne a mali rovnakú skúsenosť. Dievčatko na oslave sa hojdalo na hojdačke, keď vtom ukázalo prstom na strop a zahlásilo, že tam je chlapček.
Stále sa mi tomu nechcelo veriť, no potom prišla na rad moja oslava. A stalo sa mi to isté – dieťa na hojdačke skonštatovalo, že na strope je chlapček. Zozbierala som kolegyne a išli sme to oznámiť manažérovi. Bol značne skeptický, no nikto sa mu nedivil. Potom sme sa spoločne išli pozrieť na kameru (máme tam systém, vďaka ktorému môžu rodičia z lobby pozorovať, ako sa deti v hale hrajú)… a zistili sme, že sa sama od seba hojdá hojdačka.
Za iných okolností by sme tomu nepripisovali nijakú vážnosť, ale po tom všetkom, čo sa v dohľadnej dobe stalo, nás to všetkých vydesilo. Dodnes na to nemáme nijaké racionálne vysvetlenie, takže si predstavujem, že to bol akýsi duch malého chlapčeka, ktorý sa chudák len chcel pohrať na preliezačkách. Ale, že by mi to bolo dvakrát príjemné, sa povedať nedá…
6. Išiel som na návštevu ku kamarátovi a na konci chodby zbadal svoj odraz. Ponáhľal som sa, takže som sa nad tým nijako nepozastavil. A nepozastavil by som sa nad tým doteraz, keby mi kamarát potom nepovedal, že žiadna chodba na žiadnom poschodí nemá na konci zrkadlo, dokonca ani len okno. Neviem, čo to malo znamenať.
7. V roku 2011 som študovala v zahraničí, konkrétne v Maroku. Bývala som v študentskom dome s obrovskými ozdobnými oknami, vysokými od podlahy až po strop. Mala som jednu spolubývajúcu, ktorá v tú noc už spala. Ja som sa z ničoho nič prebudila, pretože som mala pocit, akoby mi sedela na posteli. Celá v bielom.
Nesedela. Keď som sa prebrala, uistila som sa, že leží v posteli a tuho spí, a išla som robiť to isté… a vtedy som zbadala akúsi nekonzistentnú bielu masu, ktorá vzdialene pripomínala človeka, ako sa vznáša pred tým obrovským oknom. Utekala som do kúpeľne, zamkla sa v nej a pri rozsvietenom svetle som sedela vo vani celú noc.
Na druhý deň som sa o to podelila so spolubývajúcou, no okrem toho, že nevidela absolútne nič podozrivé, si ešte aj po zvyšok nášho spolubývania myslela, že mi riadne šibe.
8. Mala som asi osem, keď moja babička zomrela, a brala som to veľmi ťažko. Jednu noc som sa rozhodla stráviť v dome, v ktorom bývala s dedkom, aby som ho trošku rozveselila. O tretej ráno som sa zobudila a počula kroky na chodbe. Vtom sa otvorili dvere do mojej izby. Prešla nimi babka, podišla ku mne a zašepkala: „Ahoj, zlatíčko.“ A potom bez ďalšieho slova odišla.
Bola som v šoku. Nebola to spánková paralýza, lebo som sa mohla hýbať, a na sen to bolo skutočné, až príliš skutočné. Dodnes neviem, čo to bolo, no viem, že keď som o tom povedala dedkovi, len mávol rukou a usmial sa: „Za mnou chodí takmer každý deň. Niet divu, že prišla skontrolovať aj teba.“
9. S priateľkou sme nocovali v hoteli The Stanley v Estes Parku v Colorade. To je hotel, ktorý Stephenovi Kingovi poslúžil ako námet ku kultovke Osvietenie (The Shining). O jednej ráno, keď moja priateľka už spala, som začul na chodbe beh a detský smiech. Vyšiel som von skontrolovať, čo sa deje, no nikoho som tam nenašiel. „Malí rýchli fagani,“ povedal som si, zabuchol dvere a išiel spať.
Na druhý deň sme absolvovali prehliadku budovy. Počas nej sa zamestnanec pristavil pri dverách našej izby a nám aj hŕstke ostatných návštevníkov oznámil, že na tomto mieste možno údajne počuť smiech duchov dvoch malých dievčatiek. Skoro som sa pos*al a doteraz sa chlácholím tým, že to tam personál určite na hostí narafičil.
10. Raz na výške som išiel na rutinnú návštevu terapeuta, ku ktorému som chodil už asi pol roka. Od začiatku sedenia bol akýsi mĺkvy, no keď som sa ho opýtal, čo sa deje, len to zmietol zo stola a sústredil sa na mňa. To sedenie bolo jedno z najdôležitejších – vyplávalo na povrch množstvo pochovaných spomienok a skutočností, ktoré mi neskôr pomohli sa uzdraviť.
Na konci tohto produktívneho sedenia som sa opäť terapeuta opýtal, prečo bol teraz iný. Povedal mi, že keď som dnes vkročil do jeho ordinácie, nebol som sám. Spoločnosť mi robil akýsi majestátny bojovník, sálal z neho rešpekt a pokora, a terapeut mal pocit, že pred ním musí po profesionálnej stránke podať ten najlepší výkon, aký len môže. Pobavilo ma to, zaujalo, no časom som na to úplne zabudol.
O desať rokov neskôr, na opačnom konci sveta, sa vedľa mňa nasťahoval chlapík z Portorika. Vídali sme sa na dennej báze a po čase som sa zblížil ako s ním, tak aj s jeho rodinou. Jedného dňa sme na seba narazili a on bol neobvykle tichý. Opýtal som sa ho, o čo ide, a on mi lámavo odpovedal: „Vieš, že ťa sleduje vojak?“ Okamžite som vedel, o kom hovorí.
Na otázku, ako vyzerá, mi obaja (aj sused aj kedysi terapeut) odpovedali to isté – vysoký blondiak s charakteristickými kučerami v jednoduchom akože-brnení a bol neobvykle biely. Ani jeden z nich netušil, že môj brat – vysoký kučeravý blondiak – zomrel, keď mal štrnásť rokov. Po celý život (a očividne aj po ňom) ma ochraňoval a ja verím, že je to práve on, kto ma stále sprevádza.
Zdroj: Musician_Moneyless / Reddit