9. Kamarát ma predstavil jednovaječným dvojičkám a prvé, čo som im povedal, bolo: „Fíha, a ako sa vy dvaja navzájom rozoznáte?“ Aj dnes sa chcem prepadnúť od hanby, keď sa mi to vybaví.
10. Pri vlakovej stanici ma zastavil akýsi chlapík a spýtal sa ma, koľko je hodín. Bez premýšľania som sa spýtala: „Akože teraz?“
11. „Ako sa volá ten pes z rozprávky Scooby Doo?“ Už sú to roky a môj manžel mi to stále predhadzuje na týždennej báze. Ak ma prežije, určite to spomenie na mojom pohrebe.
12. Frajerka ma poprosila, aby som jej prehodil oblečenie do sušičky. Veľmi sa mi nechcelo, tak som sa jej otrávene opýtal: „Dobre, a kde je?“ Kto by bol povedal, že v práčke? Ja, očividne, nie.
13. Bola som na pracovnom pohovore do pekárne. Pani sa ma opýtala, či viem piecť, na čo som promptne odpovedala: „Nie, ale viem čítať!“ Chcela som tým povedať, že sa viem riadiť receptom, ale táto formulácia nebola práve najšťastnejšia. Tú prácu som nedostala.
14. „Ty si sa narodil v decembri? To musí byť dobre naprd, že musíš na svoje narodeniny čakať celý rok!“ Harvard, tras sa! Už sa rútim.
15. Raz som zabudol priezvisko svojho najlepšieho kamaráta. Poznáme sa roky, no keď sa ma na to niekto spýtal, zrazu som mal v hlave totálne prázdno. Svrčky. Nikde nič. Hodnú chvíľu som premýšľal a napokon som si ho musel vyhľadať na Facebooku. Keď som ho našiel, nadšene som vykríkol: „No jasné! Tak isto sa predsa volá aj jeho mama.“
16. Kamarátka bola hlucho-nemá, tak som s ňou začala chodiť na kurz znakovej reči. Vedela som, že zrakovo postihnutí ľudia čítajú Braillovo písmo a veľmi ma zaujímalo, či aj sluchovo postihnutí majú špeciálne písmo. Tak som sa to opýtala… pred celou triedou. Ak by to niekoho zaujímalo, tak nie, nemajú. Nie sú totiž slepí.
