9. Kamarát ma predstavil jednovaječným dvojičkám a prvá vec, ktorú som im povedal, bola: „Fíha, ako sa vy dvaja zvládnete navzájom rozpoznať?“ Ešte aj dnes ma zaplaví hanba, keď si na to spomeniem.
10. Pri vlakovej stanici ma oslovil neznámy muž a opýtal sa ma, koľko je hodín. Bez rozmýšľania som sa spýtala: „Myslíte teraz?“
11. „Ako sa volá ten pes z rozprávky Scooby Doo?“ Uplynuli roky a môj manžel mi to stále pravidelne pripomína. Ak ma prežije, určite to spomenie aj na mojom pohrebe.
12. Frajerka ma požiadala, aby som jej prehodil oblečenie do sušičky. Nemal som na to chuť, tak som sa jej otrávene spýtal: „A kde to vlastne je?“ Kto by si bol pomyslel, že v práčke? Ja, očividne, nie.
13. Bola som na pohovore do pekárne a pani sa ma spýtala, či viem piecť. Rýchlo som odpovedala: „Nie, ale viem čítať!“ Chcela som tým povedať, že sa viem riadiť receptom, ale táto odpoveď rozhodne nebola najlepšia. Tú prácu som nakoniec nedostala.
14. „Narodil si sa v decembri? To musí byť dosť na nič, keď musíš na svoje narodeniny čakať celý rok!“ Oxfordská univerzita, tras sa! Už sa rútim.
15. „Spomínam si, ako som zabudol priezvisko svojho najlepšieho kamaráta. Poznáme sa roky, ale keď sa ma na to niekto spýtal, mal som úplne prázdno v hlave. Svrčky. Nikde nič. Po chvíli premýšľania som si ho musel vyhľadať na Facebooku. Keď som ho našiel, nadšene som zvolal: ‚Aha! Takto sa volá aj jeho mama!‘“
16. Začala som s hluchonemou kamarátkou chodiť na kurz znakovej reči. Vedela som, že zrakovo postihnutí ľudia čítajú Braillovo písmo, a veľmi ma zaujímalo, či aj sluchovo postihnutí majú nejaké špeciálne písmo. Tak som sa na to opýtala… pred celou triedou. Ak by to niekoho zaujímalo, nie, nemajú, LEBO NIE SÚ SLEPÍ.
