11. Vždy rešpektovali moje súkromie. Keď chceli ísť do mojej izby, zaklopali, nikdy sa mi nehrabali vo veciach, spýtali sa ma, s kým si píšem, ale keby to naozaj chceli tak veľmi vedieť, proste by sa mi pozreli do mobilu. Dali mi najavo, že im na mne záleží, ale zároveň veria, že som schopný robiť vlastné správne rozhodnutia. Vďaka tomu máme dodnes skvelý vzťah a nikdy som sa im nebál nič povedať.
12. Podporovali moje (hlavne na tú dobu) netradičné koníčky. Ako malý som bol blázon do astronómie. Hoci to bolo v 80. rokoch a peňazí nebolo nazvyš, nejaké našli a nakúpili mi knihy, teleskopy a vozili ma autom na krúžky pre mladých astronómov, hoci sme končili neskoro v noci.
13. Otec nás vždy s bratom nechal „viesť“. Keď sme išli na výlet do nového mesta, my sme museli zistiť, na ktorý autobus ísť a kde naň nastúpiť. Keď sme varili, my sme museli nájsť recept a potom diktovať otcovi, čo má robiť. Vďaka tomu sme sa už v mladom veku naučili určitej samostatnosti a v dospelosti sme neboli totálne stratení.
14. Môj otec mi vždy hovorieval: „Otravuj ľudí svojimi otázkami, nie svojou neschopnosťou.“
15. Nechali má „hádať“ sa s nimi a na rozdiel od väčšiny hádok s rodičmi, tieto naše bolo pre mňa možné vyhrať. Nikdy mi nepovedali „na ten festival/párty/hocičo nejdeš a basta“. Dali mi priestor, aby som im vysvetlil, prečo tam chcem ísť, a keď som odprezentoval solídne argumenty, tak ma pustili.
16. „Keď sa pod niečo podpisuješ, nech to nejako vyzerá.“ Tieto slová mojej mamy mám navždy vryté do pamäti a do veľkej miery ovplyvňujú moju pracovnú morálku. Keď niečo robím, robím to poriadne. Jeden nikdy nevie, kedy týpek na pohovore vyhrabe práve to zadanie, ktoré si písal v piatok desať minút pred piatou…