6. Pracovala som v sklade ešte s jednou babou, ktorá nerobila vonkoncom nič. Ja som kmitala ako s vrtuľou v zadku, zatiaľ čo ona celú pracovnú dobu bezducho ťukala do mobilu. Ešte mala sem-tam odvahu povedať mi, nech spomalím, lebo vraj to potom vyzerá, že sa ulieva. Mala som chuť ju opľuť.
Po určitom čase som dala výpoveď, no nepovedala som jej, kedy bude môj posledný deň. Vedela som, že bude v poriadnom šoku, keď zrazu bude musieť všetko spraviť ona a rozhodla som sa jej pripraviť ten najhorší „prvý“ deň v práci, aký by si len vedela predstaviť.
Minula som dobrú lepiacu pásku a nechala jej len takú, čo sa trhá. Schovala som dobrý štítkovač a nechala vonku ten, čo vyzerá rovnako, ale v skutočnosti je pokazený. A zmenila som prístupové heslo (reset hesla u nás trvá sto hodín, lebo na IT podpore nonstop nikto nie je a väčšinou trvá niekoľko hodín, kým sa to niekam pohne). Všetko mi to trvalo ani nie dve minúty, no jej to určite pokašle celý deň. Neskôr som sa dozvedela, že ju napokon vyhodili.
7. Šéf povedal, že by si nikto ani nevšimol, keby som zajtra dala výpoveď. Tak som sa zdvihla uprostred zmeny, zobrala z kuchynky kávovar, ktorý som tam kúpila, mikrovlnku aj všetky taniere a pobrala sa domov. Myslím, že si to všimli.
8. Jeden náš kolega je čistokrvný kretén. Zaplatiť nechce za nič, ale ešte by si vyberal. Raz sa nám pracovný míting pretiahol aj cez obed, tak dalo vedenie objednať pizzu. Vždy, keď sa u nás objednáva jedlo, na starosti to má jedna zlatá postaršia kolegyňa, ktorá neznáša konflikty a nevie povedať nie.
Doslova nad ňou stál ako policajt, až kým mu tam nenahodila pizzu, akú chcel (a samozrejme pizzu, akú nikto iný jesť nechcel). Najviac ma však vytočilo to, že ju ani nejedol. Keď dorazila, automaticky sa pustil do inej a táto ostala nedotknutá. Nedalo mi to. Išiel som sa ho spýtať, prečo tak trval na tej pizzi, keď ju ani neje, a on mi s úsmevom na perách vysvetlil: „To som si objednal na večeru.“
Penil som. Neexistuje, povedal som si v duchu, otvoril som škatuľu s jeho milou pizzou a hoci to bola taká, ktorú vôbec nemusím, zožral som ju celú. CELÚ. Nenechal som jedinú omrvinku. Keď sa milostivý pán dovalil k prázdnej škatuli, išlo ho od jedu rozhodiť a okamžite chcel vedieť, kto to má na svedomí. „Ja,“ povedal som. „Ty si z nej chcel tiež? Prepáč, mal si mi to povedať. Kúsok by som ti nechal.“
9. Pracoval som pre firmu, ktorá nás dobre zásobila pracovnými odevmi. Za pár rokov, čo som tam robil, som nazbieral minimálne 50 tričiek a košieľ s ich logom. Potom sa zmenilo vedenie a nový šéf sa rozhodol zo dňa na deň vyhodiť viac ako stovku zamestnancov, vrátane mňa. Na truc som svoje pracovné tričká rozdal miestnej komunite bezdomovcov a povedal im, že ak ho budú mať na sebe, môžu zadarmo používať ich záchody.
10. Každý deň chodievam na obed s tou istou skupinou kolegov a každý deň ten istý kolega trvá na tom, že to zaplatí, a potom nám to rozráta. Najprv sme tomu nevenovali pozornosť, po čase sme si však začali všímať, že nás okráda. Od každého si vypýtal euro navyše, čo síce nie je nejaká horibilná suma, ale keď si to vynásobíme počtom kolegov a počtom pracovných dní v mesiaci… celkom solídny pasívny príjem.
Raz som to zaplatil ja a vypýtal som si od neho nadrzovku o dobrých päť eur viac. Chvíľu niečo koktal, videl som, že mi ich nechce dať, ale zároveň nechce nič povedať, no napokon zaplatil, koľko som chcel. Od tej doby si už od nikoho nevypýtal ani o cent viac.
