Utorok 18.1.2022
sk
Bohdana
cz
Vladislav, Vladislava

Predstav si, že by si napríklad upadol do kómy a stále by si žil, ale tvoje okolie a lekári by ťa považovali za mŕtveho. Pochovali by ťa a ty by sa neskôr prebral v rakve, niekoľko metrov pod zemou. Bez akejkoľvek možnosti zachrániť sa.

Asi uznáš, že táto predstava je poriadne hororová, patrí však k známym fóbiám. Odborne sa nazýva tafefóbia a človek má pri nej patologický strach, že ho pochovajú zaživa.

Fóbia stará ako ľudstvo samo

Je pravdou, že v dnešnom svete modernej medicíny už nie je táto fóbia príliš rozšírená (hoci ľudí ňou trpiacich stále môžeme nájsť). V minulosti to ale bolo inak a nemožno povedať, že by tento strach bol úplne iracionálny.

Profimedia

Existuje totiž niekoľko zdokumentovaných prípadov, keď boli ľudia naozaj zaživa pochovaní. Treba ale dodať, že aj vtedy išlo skôr o raritu. Medzi ľuďmi sa tiež šírilo viacero iných podobných desivých príbehov, ale historici vážne pochybujú, že na týchto rečiach bolo niečo pravdy. Väčšinou išlo o legendy, povesti a prosté výmysly.

Skutočne rozšírený patologický strach z pochovania zaživa však môžeme vysledovať už od antiky až do 18. storočia. Ako sa ale v čase rozvíjala medicína, podobné fóbie predsa len výrazne ustúpili do úzadia.

Desivé prípady z histórie

O tom, že s predčasnými pohrebmi sa ľudia stretávali už v dávnej minulosti, svedčia napríklad spisy významného rímskeho filozofa a historika Plínia Staršieho. Ten popísal hneď viacero prípadov, pri ktorých ľudia považovaní za mŕtvych ožili pri vlastnom pohrebe. Jedným z nich bol aj bývalý konzul Aviola.

Keďže v starovekom Ríme sa mŕtve telá spaľovali, Aviola sa prebudil priamo na hranici v obkľúčení plameňov. „Kvôli ohňu mu nikto nemohol prísť na pomoc, takže bol upálený zaživa,“ konštatuje Plínius.

Menej historicky doložený je prípad rímskeho cisára Zenona. Podľa niektorých upadol do bezvedomia a ostatní ho považovali za mŕtveho. Pochovali ho a z jeho sarkofágu sa celé tri dni ozývalo: „Majte so mnou zľutovanie!“

Profimedia

Zenova manželka ho počula, ale zakázala sarkofág otvoriť, lebo svojho manžela nenávidela. Zeno bol nútený zjesť časť vlastných topánok a dokonca aj svoje ruky! O rozšírenie tohto príbehu sa postarali byzantskí historici Joannes Zonaras a George Kedrenos, avšak moderní bádatelia veria, že ide skôr o legendu.

Podobné nepodložené tvrdenia sa spájajú aj so smrťou filozofa a kňaza Johna Dunsa Scotusa zo 14. storočia. Jeho blízki ho vraj našli vedľa jeho rakvy s úplne krvavými rukami a ranami, ktoré si spôsobil, keď sa z nej snažil dostať von.

Zaživa ju pochovali dvakrát

Jeden z najznámejších prípadov predčasného pohrebu spadá do roku 1674 a spája sa s istou Alice Blunden z Anglicka. Údajne išlo o silnú alkoholičku, ktorá jedného dňa po vypití množstva brandy a čaju z vodného maku upadla do mimoriadne hlbokého spánku. Jej blízki ju nedokázali prebudiť, a tak si logicky mysleli, že zomrela.

Pochovali ju takmer okamžite, ale Alice sa v rakve prebudila a kričala, aby jej pomohli. Jej hlas začuli deti hrajúce sa pri cintoríne a hrob bol napokon otvorený. Alice mala roztrhané šaty a na jej tele bolo množstvo rán a modrín. Tie si zrejme v panike spôsobila sama, keď sa v rakve prebudila.

Profimedia

Ešte bizarnejšie však bolo, že keď ju z hrobu vytiahli, nebadali na nej žiadne známky života, a tak ju pochovali znovu. Na druhý deň dorazil patológ, aby telo podrobnejšie prezrel, a Alice tak bola zase vykopaná.

Zistilo sa, že má v okolí úst veľké množstvo krvi, ktoré tam predtým nemala. Zdalo sa teda, že sa v rakve opäť zobudila a spôsobila si tieto rany. Bola teda pochovaná zaživa rovno dvakrát! Aj tento príbeh však viacerí odborníci spochybnili.

Vyrezanie srdca či špeciálne rakvy

Podobných prípadov by sme mohli vymenovať ešte niekoľko. Niet sa teda čo čudovať, že strach z pochovania zaživa zapustil v mysliach ľudí hlboké korene a v prípade mnohých z nich sa rozvinul v skutočnú fóbiu.

Tí dokonca svojich blízkych prosili, že ak ich niekedy vyhlásia za mŕtvych, nech im pre istotu vyrežú srdce z tela. Chceli sa tak definitívne poistiť, že sa pod zemou v žiadnom prípade nezobudia.

Iní zase žiadali, aby v prípade vyhlásenia smrti blízki počkali aspoň tri dni, či sa zosnulý náhodou nepreberie. Tieto strachy sa odrazili aj v pohrebníctve. Začali sa totiž vyrábať špeciálne „zabezpečené“ rakvy.

Profimedia

Do nich bola primontovaná napríklad dlhá trubica, cez ktorú mohol človek dýchať, či zvon, na ktorý mohol zazvoniť a upozorniť tak ostatných, že žije. Snahou zabrániť predčasným pohrebom bolo aj zriadenie márnice niekedy v roku 1771.

Telá údajných mŕtvych v nej mali nechať niekoľko dní, v márnici sa kúrilo a dvere sa zvnútra dali bez problémov otvoriť. Ak by sa teda nejaký zdanlivo mŕtvy človek prebral, bez problémov sa dokázal dostať von.

Predčasne pochovaní v ľudovom folklóre a umení

Príbehy o pochovaných zaživa sa odrazili aj v ľudovom folklóre a strašidelných príbehoch. Známe sú napríklad tie o mŕtvych nevestách, s ktorými sme sa mohli stretnúť prakticky na celom území Európy, vrátane Česka a Slovenska. Väčšinou rozprávajú o zdanlivo mŕtvom dievčati, ktoré je pochované s mnohými cennosťami.

Zlodejský hrobár ju o ne chce okradnúť s tým, že sa na to aj tak nikdy nepríde. Keď chce ale dievčaťu odrezať prst, aby jej stiahol zlatý prsteň, dievča ožije a hrobár v strachu utečie, prípadne na mieste zomrie.

Profimedia

V istom zmysle môžu podobné príbehy pripomenúť známy animák Mŕtva nevesta od Tima Burtona. Ten v ňom skutočne vychádzal z konkrétnej legendy, ktorá sa rozprávala medzi ruskými židmi v 19. storočí.

Téma predčasného pohrebu sa stala obľúbenou aj v hororovom žánri. Spomenúť určite musíme známe poviedky Predčasný pohreb, Berenice či Súdok amontillada od Edgara Allana Poea.

S týmto motívom sme sa stretli aj v niekoľkých filmoch, napríklad akčňáku Kill Bill 2, trileri Pochovaný zaživa či westerne Bacurau. Patologickým strachom z predčasného pohrebu tiež trpelo viacero známych osobností z politického či umeleckého života.

Patril medzi nich napríklad americký prezident George Washington, skladateľ Frédéric Chopin, rozprávkar Hans Christian Andersen či chemik a vedec Alfred Nobel. Mnohí literárni historici uvádzajú, že touto fóbiou trpel aj spomínaný Edgar Allan Poe.

moviestillsdb.com/Warner Bros.

Ako hodnotíš tento článok?

Dušan Šutarík
Na EMEFKA píšem najmä o filmoch a seriáloch, ale cudzie mi nie sú ani články z oblasti krimi, záhad, umenia, vedy, zaujímavosti z histórie a vlastne všetkého, čo má potenciál zaujať čitateľa a rozšíriť jeho obzory. Zameriavam sa aj na písanie článkov s virálnym potenciálom

Pridaj svoj komentár

Komentáre 0

Vitaj na stránke EMEFKA

Posúvaj prostom doľava alebo doprava a objav viac

Práve sa deje

Klikni a uvidíš aké máme novinky

Domov
Hľadať
TOP
Anketa dňa
Trending
Práve sa deje
Mám záujem o spoluprácu

    *dané pole je potrebné vyplniť
    Tip na článok

      Formáty: .jpg, .png
      Veľkosť max 15mb
      V prípade väčšej prílohy pripojte do tela správy link na wetransfer
      *dané pole je potrebné vyplniť
      Nahlásiť chybu na stránke

        Formáty: .jpg, .png
        Veľkosť max 5mb
        *dané pole je potrebné vyplniť