Zdravotné postihnutie je životná komplikácia už sama osebe, a to aj bez hlúpych poznámok ľudí naokolo. Človek by povedal, že si ostatní dajú pozor, aby z úst v prítomnosti niekoho znevýhodneného nevypustili nejakú netaktnú perličku. Omyl.
Dôkazom toho, že to takto jednoducho nefunguje, je aj táto debata z Redditu. Jej autor sa zdravotne postihnutých ľudí opýtal na momenty, keď nemohli inak, než nad slovami (prípade činmi) ostatných prevrátiť očami. Ideálne by táto otázka mala ostať bez jedinej odpovede. Lenže to sa, samozrejme, nestalo.
1. Môj najlepší kamarát sa narodil len s jednou rukou. V prvom ročníku na strednej ho na informatike učiteľka zvozila pod čiernu zem, pretože nemal na klávesnici obe ruky. Ani keď na ňu v zúfalstve skríkol, že má na klávesnici „všetky svoje ruky“, jej nedošlo, čo vlastne robí.
2. Musím nabonzovať seba samú. Som dobrovoľníčka v organizácii, ktorá pomáha zdravotne postihnutým atlétom. Jedna z mojich zverenkýň je slepá. Kráčali sme vedľa seba po chodníku, držala ma za ruku a v druhej držala vôdzku so svojím slepeckým psom. Bola noc a ja som mala na hlave čelovku.
Oznámila mi, že ide dať psovi dole postroj, aby sa mohol ísť vycikať. Kľakla si dole, začala sa babrať so zapínaním… a ja som sa nad ňu zohla s čelovkou v domnienke, že jej svietim a som veľmi nápomocná. Trvalo mi solídnych pár minút, kým som si uvedomila, čo to vyvádzam. Rýchlo som sa postavila a tvárila sa, že nič. Našťastie, to dievča nemohlo vidieť, že som červená až za ušami.
3. Jedna moja ruka sa nevyvinula dobre a všeobecne je nepoužiteľná, takže na všetko používam tú druhú. Raz mi počas stretnutia môj vedúci povedal niečo ako: „Je to ťažké, keď to robíš prvýkrát, ale za pár mesiacov to zvládneš aj s jednou rukou za chrbtom.“ Vôbec si to neuvedomil, až kým som nepoznamenala: „Nuž, to závisí od toho, ktorá ruka to bude.“ Ten výraz na jeho tvári bol na nezaplatenie.
4. Trpím nevyliečiteľnou vrodenou vadou, kvôli ktorej sa mi často z ničoho nič vykĺbi koleno. Stačí, aby som krivo stúpil alebo len zle došliapol. Došlo to do štádia, keď si musím v práci „nahadzovať“ koleno tak často, že na to moji kolegovia upozorňujú budúcich zamestnancov. „Neboj sa, jeho to nebolí. Keby ho to bolelo, asi by kričal,“ hovoria, potom sa spolu schuti zasmejeme a budúci prírastok do pracovného kolektívu len čumí ako teľa na nové vráta.
Ale k veci. Keď som ako dvadsaťročný pracoval ako pomocník v kuchyni, jeden z kuchárov sa rozhodol dokázať, že to celé vlastne len simulujem. Snažil sa ma z celej sily kopnúť do nohy. Našťastie, prvý raz minul, a kým stihol zahájiť pokus číslo dva, náš šéf ho zvalil na zem. Po tomto incidente dostal výpoveď.
5. Som zrakovo postihnutý a mám mozgovú obrnu, aj napriek tomu však väčšinu vecí zvládam robiť sám. Raz som išiel na nákupy a opýtal som sa jednej sympaticky vyzerajúcej staršej pani, kde sú tu toalety. Nikdy predtým som tam totiž nebol. Ukázala mi prstom, ja som sa pobral tým smerom a ona išla za mnou.
Okej, hovorím si, asi jej treba ísť tiež. Potom so mnou zabočila na pánske. To už bolo naozaj trochu divné. Keď som otvoril dvere do kabínky, a ona mi stále stála v pätách, musel som sa otočiť a objasniť: „Ja nepotrebujem pomoc pri použití toalety.“ Viem, že to myslela dobre, ale toto bolo naozaj cez čiaru.
6. Môj ex mal na jednej ruke iba palec (vrodená abnormalita). Keď sa k nemu niekto načiahol, aby si s ním potriasol rukou a on vytasil tú svoju… bolo to komické. Aj on sám sa na tom smial. Tá panika, ktorá sa vždy ľuďom rozliala po tvári, bola priam hmatateľná. Čo mám akože robiť? Mám mu ňou normálne potriasť? Mám sa ospravedlniť? Mám načiahnuť radšej druhú ruku? Mám ho za ten palec poťahať a urobiť „tu, tuut“?! Bolo zjavné, že im v hlave behá množstvo otázok.
7. „Skúsil si už jogu?“ Som ochrnutý. A potom sú tu ešte tí, ktorí sa ťa pýtajú, či už si skúšal marihuanu, iné rekreačné drogy, iné nerekreačné drogy, alkohol a či si to všetko bral vlastne správne, keď nič z toho nefungovalo. Naozaj je také ťažko uveriteľné, že človek na vozíku nezačne po dvoch šlukoch z jointa trénovať na spartakiádu?!
8. Súdil som sa o invalidný dôchodok. Mám diagnostikovanú mozgovú obrnu, trpím chronickými bolesťami a snažil som sa súdu vysvetliť, že sú dni, keď ledva prejdem z jedného konca domu na druhý. Márne. Chlapík skonštatoval, že pokojne môžem pracovať ako skladník, zdvíhať záťaž do 25 kilogramov, prípadne liezť na lešenie… nepriznali mi takmer nič.
9. Narodila som sa so stiahnutými Achillovými šľachami, takže som veľmi náchylná na zranenia nôh. Raz som spadla zo schodov a musela som niekoľko týždňov používať vozíček, lebo som nebola schopná chodiť. Nikdy nezabudnem na to, ako som jedného dňa v obchode „stála“ v rade na pokladňu. Podišiel ku mne starý pán, mohol by mi byť dedko, chytil môj vozík a aj mňa s ním odparkoval o meter ďalej, aby sa predo mňa mohol predbehnúť.
10. Mám rastovú vadu, vďaka ktorej vyzerám veľmi mlado a ľudia mi neustále hovoria, aké to je super a že som vlastne šťastlivec. Vraj keď budem mať štyridsať, budem vyzerať na dvadsať a blá, blá, blá. Nie je to také úžasné, ako si myslia. Okrem toho, že mám zle vyvinuté kosti a často trpím bolesťami, ma navyše nikto neberie vážne. Zamestnávatelia ma nechcú prijať do práce, lebo si myslia, že klamem o svojom veku. Nepomáha ani to, keď vytiahnem občiansky.
11. Bol som v potravinách aj s mojou paličkou, vďaka ktorej ľahšie kráčam. Nerobil som nič špeciálne, len som vyberal cestoviny, ktoré som chcel uvariť na večeru. Vtom sa pri mne pristavila žena: „Som vďačná za vaše služby.“ Ostal som v pomykove, keďže som bol len obyčajný 16-ročný chalan s paličkou a absolútne nič nenasvedčovalo tomu, že som kedysi slúžil v armáde. Len som kráčal o paličke.
„Prepáčte, čo?“ opýtal som sa, možno som predsa len zle počul. Nepočul. „Ďakujem, že ste bojovali za našu krajinu a obetovali jej svoju schopnosť chodiť,“ povedala. Naozaj som v tej chvíli nevedel, čo mám robiť, tak som len prikývol a odkráčal aj s mojou paličkou preč.
12. S kamarátmi sme mali u nás na záhrade večernú grilovačku. Jeden z nich, ktorý má mozgovú obrnu, sa snažil zapáliť sviečku jednou rukou. Vtedy k nemu pribehol ďalší kamarát, ktorý sa chcel asi trochu vyťahovať alebo čo. Vytrhol mu sviečku z ruky, za stotinu sekundy ju zapálil a výstavne ju položil na stôl so slovami: „Takto sa to robí, kámo.“ A on naňho len smutne pozrel a skonštatoval: „Hej, takto sa to robí, keď vieš používať obe ruky.“ Také morbídne ticho som ešte nezažil.
