Po druhé, očividne sa ma (alebo kohokoľvek iného, kto bude pásky čítať) snažil zmiasť. Celá strana plná dát. Očividne ma chcel očariť výslednou sumou, ale nikde neboli zarátané vstupné investície a peniaze, ktoré musí človek dať, aby toľko naozaj zarobil. A po tretie – ukázal mi výplatné pásky?! Výplatné pásky svojich zamestnancov?! LEN TAK?!
11. Zamestnanci sú buď úplne noví, alebo tam pracujú už viac ako desať rokov. Nič medzi tým.
12. Manažér by ti mal vedieť povedať, čo presne od teba očakáva. Konkrétnu náplň práce, jednotlivé úlohy, ako by mal vyzerať tvoj bežný deň a tak ďalej. Ak toho nie je schopný, je veľká šanca, že budeš robiť všetko a vo výsledku to ešte aj nikto neocení. Ak sama spoločnosť nevie, ako by mala vyzerať dobre odvedená práca na danej pozícii, ty im to rozhodne neukážeš.
13. „Budete často striedať čiapky.“ Vtedy som to nebral ako varovný signál, ale neskôr vysvitlo, že tým vlastne mysleli toto: „Budete robiť robotu štyroch rôznych ľudí za plat jedného.“ Nevydržal som tam ani rok.
14. Dostavila som sa na pohovor a manažér tam nebol. Jeho asistentka sa mi ani len nesnažila ospravedlniť, prehodila len niečo ako: „Och, vy ste tu.“ Akoby som si mala vycucať z palca, že sa na náš vopred stanovený termín manažér nedostaví.
Asistentka mi povedala, že mi bude v priebehu týždňa volať, aby sme ten termín prehodili. Slušne som jej oznámila, že od pondelka do stredy som zaneprázdnená, ale môžem vo štvrtok a v piatok. Jej odpoveď? „Ak si neviete nájsť čas na pohovor, asi sa k nám aj tak nebudete hodiť.“
15. „Je vašou povinnosťou nosiť oblečenie s logom spoločnosti, ale musíte si ho najprv kúpiť. Za vlastné peniaze. Od našej spoločnosti.“
16. Ak sú nadšení, že sa niekto vôbec ukázal, asi to nebude práve najlepšie znamenie. Na mojom poslednom pohovore som čakala na personalistu vyše pol hodiny. Nemeškal – on ani neplánoval prísť, lebo nečakal, že vôbec prídem ja. Traja predo mnou sa totiž neukázali v práci ani raz…
17. Keď sa ich opýtaš, čo sa im páči na práci v tejto spoločnosti, a oni začnú rozprávať o lokalite. „Je to krásna štvrť, všetko je odtiaľto blízko,“ povedal mi raz akýsi personalista. Okej, fajn, to je pekné, ale ja tu nechcem žiť… chcem tu pracovať. Respektíve, už asi ani nechcem, ale o tom potom.
18. Personalista: Chceme len tých najlepších z najlepších!
Ja: A aké platové ohodnotenie za to ponúkate?
Personalista: Minimálnu mzdu. Pochopiteľne.
19. Človek, čo viedol pohovor, mal na stene vytlačený komiks s človekom, ktorý vyzeral, akoby mu do tváre vybuchla bomba s textom: Hovorila som o tom so šéfkou. Aj tak ideme do toho. Hneď mi to malo byť jasné. Práca ako taká bola v pohode, ale šéfka bola absolútne arogantná, egoistická tyranka, ktorá odmietala počúvať kohokoľvek iného ako seba.
20. Žena mi začala rozprávať o štedrej výške odstupného. Na vstupnom pohovore. Ak toto nie je signál, že sa má človek otočiť na päte, tak potom už naozaj neviem, čo je.
