Niekedy prichádzajú tie najkrajšie gestá od ľudí, od ktorých by sme to vôbec nečakali. Napríklad od úplných cudzincov, ktorých sme nikdy predtým nevideli. Dôkazom toho sú aj nasledujúce príbehy, s ktorými sa ľudia z celého sveta podelili prostredníctvom Twitteru.

1. Mala som sedemnásť, prvý raz som sama letela lietadlom a môj let bol zrušený. Ostala som „uväznená“ na letisku, vystresovaná a uplakaná, a jediné, čo som chcela, bolo objať moju mamu. Lenže ona tam nebola.

Vtom ku mne pristúpila jedna strašia pani a opýtala sa, či ma môže objať. Súhlasne som prikývla. Tak ma objala a nechala ma zopár minút plakať v jej náručí. Napokon mi povedala, že všetko bude v poriadku. Na tento zážitok nikdy nezabudnem.

2. Od prírody som nízka a maličká. Keď som bola tehotná s mojím synom (dnes má už šesť rokov), išla som nakúpiť. Vyzerala som doslova ako snehuliak, mala som obrovské brucho, a teda niet divu, že som si vyslúžila zopár zvláštnych pohľadov.

A potom prišla jedna pani, ktorá mala potrebu poznamenať, že ak budem ten košík držať ešte o chvíľu dlhšie, tak tu porodím. Pohotovo som jej odpovedala, že som ešte len v šiestom mesiaci, a ona na to: „Preboha, ja som nikdy nebola taká obrovská.“

Ani to nestihla dohovoriť, už do nej zboku vrazil nákupný vozík. Riadila ho iná pani, ktorá na tú ženskú najprv nepríjemne zazrela, potom sa otočila na mňa a zoširoka sa usmiala: „Nepočúvajte ju. Vyzeráte úžasne a to bruško vám pristane.“ Bolo to naozaj veľmi milé.

3. Moja exmanželka, syn a ja sme akurát vystúpili z lietadla po príšernom lete. Bol dlhý, všetci sme boli uťahaní, malému sa tam nechcelo byť a väčšinu cesty preplakal. Boli sme úprimne radi, že už je po tom, a bolo nám jasné, že všetci spolucestujúci uvažovali rovnako.

Kým sme čakali na batožinu, zastavil sa pri nás starší manželský pár (mohli mať tak 60) a povedal nám: „Ako rodičia si počínate skvelo. Vaše dieťa môže byť šťastné, že má takých skvelých rodičov.“ Moja ex sa rozplakala od dojatia a ja som mal tiež namále.

4. Doktor mi držal ruku, zatiaľ čo ja som si išla oči vyplakať. Pripravovala som sa na operáciu, ktorá bola nutná, keďže som v prvom trimestri potratila svoje bábätko. Posledná vec, ktorú si pamätám, bola, ako mi hovoril, že všetko dobre dopadne – potom zabrala anestézia. Ten lekár ma vôbec nepoznal, nebol to môj lekár… no po tejto príhode som k nemu prestúpila.

5. Pracovala som v útulku pre bezdomovcov. Bolo tam pár mužov, ktorí keď mali nejaké drobné, chodili po neďalekom parkovisku a pozerali, či majú všetci parkovacie lístky. Ak niekomu chýbal, išli ho kúpiť a strčili mu ho za stierač. Niekedy naozaj platí, že tí, ktorí majú najmenej, vedia dať najviac.

6. San Francisco bolo na moje pomery veľmi hlučné mesto a často som po presťahovaní trpela panickými záchvatmi. Raz som jeden dostala uprostred ulice. Všimol si to milý hipster, ktorý sa ma chvíľu snažil upokojiť.

Následne ma odprevadil domov, pretože sa bál, že budem následkom záchvatu dezorientovaná. Najkrajšie na tom bolo, že ho jeho kamaráti stále presviedčali, nech proste zavolá policajtov, no on ich pohotovo odbil: „Na ľudí s psychickými problémami sa nevolá polícia. Len ich to zbytočne vystresuje. Počkajte tu, hneď sa vrátim.“ 

7. Stojím autom pred prechodom, čakám, kým prejde babka s nákupnou taškou, ktorej to pomerne dlho trvá, a magor v nákladiaku za mnou na mňa zúrivo trúbi. Potom prestal. Potom zatrúbil znova. Stiahla som okienko a vystrčila von prostredník.

Babička prešla, tak som vyštartovala a zaparkovala na blízkom parkovisku. Zrazu pri mne zaparkoval ten nákladiak a vystúpil z neho asi trojmetrový dvestokilový chlap. Myslela som, že som na mieste mŕtva.

Všetko však dopadlo celkom inak. Vysvetlil mi, že na mňa začal najprv trúbiť, no potom si všimol babku na prechode a chcel sa ospravedlniť. Tak zatrúbil znova. Očividne som to však nepochopila, tak sa chcel pri mne pristaviť a povedať mi to osobne, aby som nemala pokazený deň hneď od rána. Podal mi ruku, usmial sa a odišiel.

8. Raz som odpadla v metre. Rozkošná drobná Číňanka, ktorá nevedela ani zaťať mojou rečou, pri mne celý čas sedela, držala ma za ruku a kŕmila ma hroznom, až kým neprišla záchranka. Keď konečne dorazila, priateľsky ma potľapkala a položila si moju ruku na srdce. Bolo to naozaj krásne.

9. Večerali sme v reštaurácii. Uprostred jedla sme si všimli chlapíka, ktorý ležérne postával pred naším autom, no nevenovali sme mu prílišnú pozornosť. No on tam stál a stál a stál, až sme napokon dovečerali a vyšli s manželom von.

Na to, čo nám povedal, asi nikdy nezabudnem: „Všimol som si, že máte veľmi zlé brzdy a na zadných sedadlách autosedačku.“ V skratke – pán pracoval v autoservise a rozhodol sa nám brzdy opraviť zadarmo, pretože chcel, aby boli deti v bezpečí, no vedel, že je to finančne náročná procedúra.

10. Jedného dňa som si pred začiatkom prednášky čítala vonku na lavičke. Vtedy sa pri mne pristavil neznámy mladík, štuchol mi do pleca a povedal: „Prepáč, že ruším. Ale v tomto svetle vyzeráš ako anjel.“ A potom odišiel preč. Myslím na túto historku pomerne často a vždy mi vyčarí úsmev na tvári.

11. Moja mama v ten deň prehrala katastrofický boj s rakovinou. Bezcieľne som sa ponevierala mestom, nevedela som, čo so sebou, až som napokon zaparkovala v jednom mexickom bistre.

Dala som si jedlo aj pitie, no keď som išla platiť, zistila som, že som si zabudla doma peňaženku. V panike som dobehla za obsluhou a začala sa ospravedlňovať… a ten milý drobný pán mi len povedal, nech si nerobím starosti. Asi ani nevie, ako mi v ten deň pomohol.

12. Bol som majiteľom LGBT kníhkupectva (v časoch, keď ľudia ešte reálne čítali knihy). Raz k nám zavolal mladý muž a povedal, že má pocit, že je gej a že chce spáchať samovraždu. Preboha, preboha, preboha, pomyslel som si, veď my nie sme krízová linka. No pomyslel som si, že dokiaľ s chlapcom hovorím, aspoň neurobí žiadnu hlúposť.

A tak som ho počúval, rozprával sa s ním, utešoval ho a zároveň ignoroval asi piatich ľudí, čo chceli poradiť alebo zaplatiť. No bolo mi to jedno. O chvíľu nato mi na ramene pristála ruka staršej ženy: „Som na rade.“

Podal som teda tej 50-ročnej lesbičke do ruky telefón a nechal ju, aby sa s ním zhovárala. Po chvíli sa za ňou vytvoril dlhý rad – takmer každý v obchode bol ochotný porozprávať sa s mladíkom, utešiť ho a naznačiť mu, že tento svet je krásny aj s inou orientáciou. Tento príbeh ma hreje pri srdci ešte dodnes.