Poznáš také tie fakt parádne trapasy? Také, na ktoré zvyšok zúčastnených pravdepodobne dávno zabudlo, no tebe stále nedajú spávať? Také, ktoré ti mozog predhadzuje o tretej ráno, keď sa silou mocou snažíš zaspať, lebo ráno skoro vstávaš, no kvôli neskonalému pocitu zahanbenia sa ti to akosi nedarí?
Jasné, že poznáš. Každý ich pozná. Aj títo ľudia z Redditu ich poznajú a pod rúškom anonymity sa o ne rozhodli podeliť so svetom. A my sme im za to veľmi vďační, lebo vďaka ním si zase raz pripomenieme, že takéto galiby sa nám jednoducho dejú všetkým.
1. Mal som 16 a miestni policajti mi dovolili zúčastniť sa pochôdzky. Zavolala im španielsky hovoriaca žena, očividne veľmi rozrušená, že majú prísť k nej domov, lebo ju obťažujú nepríjemní susedia. Dorazili sme tam, policajt sa jej pýta, čo sa stalo. Ona sa lámavou angličtinou snažila vysvetliť, o čo ide.
Strašne plakala. Keď sa to skombinovalo s jazykovou bariérou, nerozumeli sme jej ani prd. Vtedy mi v hlave skrsla brilantná myšlienka: „Tento rok som mal predsa jednotku zo španielčiny! Mohol by som pretlmočiť, čo hovorí!“ Tak som to navrhol policajtovi, on súhlasil a slečna nám vyrozprávala, čo jej ležalo na srdiečku.
Pekné… ale ešte krajšie by bolo, keby som jej rozumel viac ako dve slová. Bolo mi však blbé ju prerušiť, a tak rozprávala a rozprávala, solídnych desať minút. Keď skončila, policajt pozrel na mňa, ona pozrela na mňa a ja som v panike vypotil: „Myslím, že je rozrušená.“ Na výraz toho policajta asi nikdy nezabudnem.
2. Bola som na škole nová a konečne sa mi podarilo skamarátiť sa s jedným dievčaťom. Ukazovala mi budovu, vysvetľovala, kde je čo. Ako sme tak kráčali vedľa seba, zrazu som ju chytila za ruku. S kamarátmi na bývalej škole bolo úplne bežné, že sme sa držali za ruky. Tu očividne nie.
3. Keď som mala 15, išli sme so školou na výlet do Francúzska. Takmer celý pobyt som strávila s jedným chalanom. V škole som sa s ním skoro vôbec nebavila, keďže každý z nás chodil do iného ročníka, ale tu sme si akosi sadli. Vždy, keď sa niekam išlo autobusom, sedeli sme vedľa seba a celú cestu sa rehotali ako zmyslov zbavení.
Počas cesty domov niekto poznamenal, že nám toto kamarátstvo asi dlho nevydrží a že to s príchodom do školy „zakape“. Na odpútanie pozornosti od tejto témy som sa rozhodla daného chalana opýtať, čo sa mu na výlete páčilo najviac. „Cesty autobusom,“ odpovedal. „Hlavne tie dlhé. Sú fakt super, keď máš toho správneho spolusediaceho.“
Bolo to od neho strašne zlaté, určite som bola červená až za ušami… a to som ešte nevedela, čo príde, keď sa ma opýta, čo sa najviac páčilo mne. Zdravý rozum ma nechal v štichu, úplne sa na mňa vybodol a v návale paniky som vytreskla: „Múzeá.“ Dal mi ideálnu nahrávku na smeč a ja som ho totálne zotrela. Ešte teraz si chcem tresnúť hlavu o stenu, keď si na to spomeniem.
4. Minulý rok ma mal frajer vyzdvihnúť od rodičov. Napísal mi správu, že parkuje pred bytovkou, tak som sa obula a išla. Bez zaváhania som vhupla na sedadlo spolujazdca. Až keď som sa pozrela do očí milému staršiemu pánovi, došlo mi, že toto nie je auto môjho frajera. Nebol to ani len ten istý model, len farba bola podobná. Pán to, našťastie, zobral športovo.
5. Stalo sa to roky dozadu, keď som ešte vlastnila malú záložňu. Sídlili sme v staršej budove s rozpadávajúcimi sa stenami, takže hmyz, promenádujúci sa po prevádzke, nebol žiadnou výnimkou. Raz za mnou pribehol chlapček nejakej zákazníčky s tým, že videl vo výklade obrovského chrobáka.
„Tak prečo si ho nevezmeš a nezješ?“ odpovedala som. Stotinu sekundy po tom, čo som to vypustila z úst, mi došlo, že to asi nebolo to najvhodnejšie a výraz malého chlapca mi to len potvrdil. Dodnes neviem, prečo v tej chvíli môj mozog vypol a prečo som chudákovi chlapcovi povedala práve toto.
6. Prvý ročník na strednej. Písal sa rok 2012 a ja som bol ohromným fanúšikom troll face memes. Raz som sa snažil ohúriť jednu peknú spolužiačku. Cez prestávku som zistil, že ďalšia hodina bude suplovaná. A všetci vieme, čo znamenajú suplované hodiny. Žiadne učenie.
A tak môj obrovský mozog povedal zvyšku tela: „Čo keby sme to oslávili malým tančekom?“ Začal som tancovať ako robot. Hlasom robota som kričal „troll mode activated“ a snažil som sa tvárou napodobniť to meme. Myslel som si, že to bude vtipné. Nikto sa nesmial. Nikto sa dokonca ani len nepousmial. Dodnes ma to máta…
7. Učiteľka podišla smerom ku mne, zoširoka sa usmiala a opýtala sa: „Ako sa mi dnes máš?“ Predpokladala som, že to patrilo mne, keďže som sedela doslova len pár centimetrov pred ňou. „Ale celkom to uj…“ „Vieš čo, dnes dobre. A ty?“ ozvalo sa spoza mňa. Bola to učiteľka v zácviku a fakt neviem, ako sa tam teleportovala.
8. Stalo sa to pár týždňov dozadu a odvtedy na to neviem prestať myslieť. Nedávno som nastúpil do novej práce a prakticky všetky moje kolegyne sú ženy. V ten deň mi ochorel pes, tak som sa opýtal šéfa, či by som mohol zvyšok dňa pracovať z domu. A všetky kolegyne, ktoré sú, podotýkam, v mojom veku, hneď chceli vedieť, akého psíka mám.
Absolútne neviem prečo, fakt k*rva nie, zo mňa vypadlo: „Yorkshira.“ Je to francúzsky buldoček. Začal som panikáriť a rýchlo som sa to snažil opraviť: „Hahaha, neviem, prečo som to povedal. Je to buldoček.“ V tej chvíli už na mňa všetky kolegyne hľadeli ako na blázna a ja… hádajte čo? Presne tak, bol som nezastaviteľný.
Trápne som sa smial na svojich slovách a do toho rýchlo dodal: „Yorkshir mojej mamy nedávno zomrel.“ A stále sa smejem ako pripečený. „Takže tebe príde vtipné, že tvojej mame zomrel pes?!“ A tak teraz som ten divný chlapík, ktorý bez príčiny klame o absolútnych hlúpostiach a smeje sa na mŕtvych zvieratách. Paráda.
9. Bola som veľmi malá, okej? Asi tak 4-ročná. A dodnes sa za to hanbím. Celá rodina sme išli k lekárovi a všetkých spolu nás pustili do ambulancie. Počas vyšetrenia si musel môj 8-ročný brat stiahnuť nohavice. Keď som prišla na rad ja, tiež som si automaticky stiahla nohavice. Celá ambulancia vybuchla do smiechu, vrátane lekára a sestričky. Mala som zápal v uchu…
10. Nedávno som nastúpil na nóbl platenú školu. Prišiel za mnou riaditeľ a opýtal sa ma, koľko žiakov chodilo na školu, kde som bol predtým. 650, bolo nás 650, lenže ja som chcel urobiť dojem a tak som namiesto obyčajného čísla povedal: „Šesť a pol stovky.“ Nebol to dobrý nápad.
Zdroj: Niff09 / Reddit
