Slovenské väzenstvo sa ocitlo na križovatke medzi prísnou represiou a modernými terapeutickými trendmi. Snaha Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) kráčať s dobou a zavádzať prvky psychickej podpory aj pre najťažších zločincov však narazila na tvrdý odpor ako ostrie lesníckej britvy vybrúsenej politickej špičky.
Ako informoval web Topky, novinka v leopoldovskej väznici, ktorá má pomáhať odsúdeným na doživotie, rozprúdila vášnivú debatu o tom, kde končí spravodlivý trest a kde začína neprimeraný komfort financovaný z peňazí daňových poplatníkov. Tak ako k niečomu takémuto došlo? Nuž, k veci sa vyjadril šéf rezortu športu a cestovného ruchu Rudolf Huliak.
Rudolf Huliak verzus multisenzorický priestor
Hlavným bodom tohto netradičného sváru sa stala takzvaná miestnosť typu „Snoezelen“. Ide o špeciálne upravený multisenzorický priestor, ktorý väzenská stráž zriadila v roku 2024 priamo v oddiele doživotných trestov. Cieľom tohto zariadenia je stimulovať zmysly odsúdených prostredníctvom svetla, zvuku, vôní a dotyku, čo má podľa odborníkov viesť k stabilizácii psychiky ľudí, ktorí za mrežami strávia zvyšok svojho života.
Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Rudolf Huliak neskrýval absolútne zdesenie. „Mne sa asi sníva!“ reagoval na sociálnej sieti po zverejnení fotografií farebnej miestnosti. Politikovi prekáža najmä kontrast medzi starostlivosťou o kriminálnikov a nedostatkom podpory pre nevinné obete osudu v bežnom živote.
Huliak vo svojej kritike ostro poukázal na sociálnu nespravodlivosť. „Autistické deti často nemajú prístup k takejto terapii alebo ich rodičia musia za takúto pomoc platiť. Ale z našich daní financujeme multisenzorické miestnosti pre doživotne odsúdených vrahov,“ rozhorčil sa minister. Zároveň zdôraznil, že väzenie nemá byť hotel ani wellness, a vyzval na okamžité zrušenie projektu, ktorý označil za nemorálny a neprípustný.
Ohradenie väzenskej stráže
Väzenská stráž sa však proti obvineniam z budovania luxusu ohradila obsiahlym odborným stanoviskom. Podľa kapitánky Kataríny Bednárovej zo ZVJS nejde o zvyšovanie komfortu, ale o plnenie legislatívy a medzinárodných záväzkov. „Cieľom týchto opatrení je predovšetkým ochrana ich duševného a fyzického zdravia, prevencia krízových situácií a sebapoškodzujúceho správania,“ vysvetľuje zbor.
Dôležitým argumentom väzenských metodikov je aj bezpečnosť personálu. V prostredí, ktoré je prirodzene chudobné na podnety, narastá u odsúdených agresivita. Terapeutické miestnosti majú toto napätie tlmiť a udržiavať psychickú stabilitu väzňov, čím sa priamo chránia dozorcovia, ktorí s nimi denne prichádzajú do kontaktu. Trest tak zostáva trestom, ale v kontrolovanom a bezpečnom rámci.
Zbor zároveň argumentuje pragmatickou stránkou veci – starnutím väzenskej populácie. Doživotne odsúdení väzni starnú a ich kognitívne schopnosti upadajú. „Vhodne zvolené terapeutické aktivity prispievajú k zachovaniu pohybových schopností a sebestačnosti odsúdených,“ uvádza ZVJS s tým, že udržiavanie väzňov v relatívnom zdraví je v konečnom dôsledku pre štát lacnejšie.
Ďalšie argumenty
V snahe upokojiť vášne ZVJS dodáva, že vybudovanie priestoru nestálo štátnu kasu takmer nič. Miestnosť sa zriadila svojpomocne, s minimálnymi nákladmi a bez externých firiem. Terapie navyše vedie interný personál v rámci bežnej pracovnej doby. Zbor priznal, že ich úprimne mrzí situácia rodín s autistickými deťmi, no dodal, že ide o „porovnávanie neporovnateľného“.
Záverečné slovo väzenskej stráže je jasné: štát má zákonnú zodpovednosť aj voči osobám, ktoré zbavil slobody. „Väzenie nie je hotel, ale výkon trestu nesmie byť spojený s neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním,“ uzatvára ZVJS.
