Pohlavné choroby sú veľkým strašiakom hádam všetkých jedincov s aktívnym milostným životom. Na biológii si možno začul čo-to o ich vzniku, prípadne to, ako sa im vyhnúť, v dnešnom článku túto tabuizovanú tému ale uchopíme z úplne inej strany.
Pripravili sme si pre teba niekoľko (nielen) historických faktov, ktoré vo svojej podstate spája jedno – pohlavné choroby. Je v tomto prípade vhodné nazvať ich pikoškami? Ale… čert to ber. Prečítaj si osem zaujímavých pikošiek o sexuálne prenosných chorobách, ktoré boli do tejto chvíle pre teba tajomstvom.
1. Nemorálny guatemalský experiment
Začiatkom druhej svetovej vojny dostali americkí vedci za úlohu vypátrať účinnú metódu na prevenciu šírenia pohlavných chorôb medzi ozbrojenými silami. Vojaci mali vo zvyku obcovať so ženami ľahkých mravov, riziko nákazy bolo teda vyššie ako kedykoľvek predtým. Výskumníci siahli po nehumánnom riešení a v roku 1946 odštartovali experiment v Guatemale, o ktorom sa dodnes vo veľkom čuší.
Experiment sa tiahol po dobu dvoch rokov. Počas jeho trvania nakazili syfilisom a kvapavkou viac než tisíc guatemalských väzňov, prostitútok, vojakov, psychiatrických pacientov a dokonca aj detí. Niektoré z nich mali ledva jeden rok. Nikto z infikovaných sa nestal súčasťou nebezpečného výskumu dobrovoľne.
Na čele výskumného tímu stál americký chirurg a odborník Úradu verejného zdravotníctva Spojených štátov John C. Cutler. Jeho nekalé praktiky a etické naštrbenie celého experimentu vyplávali na povrch až po jeho smrti v roku 2003. O sedem rokov neskôr sa informácia dostala k vtedajšiemu prezidentovi USA Barackovi Obamovi, ktorý sa následne prezidentovi Guatemaly Álvarovi Colomovi verejne ospravedlnil.
2. Obchody s nakazenou krvou
Hemofília je vrodená porucha zrážanlivosti krvi, ktorá sa prejavuje krvácaním, najčastejšie do svalov a kĺbov. Ochorenie sa lieči produktmi vyrobenými z krvnej plazmy od ľudských darcov, existujú však aj syntetické liečivá. Čo sa stane, keď sa tieto produkty infikujú pohlavnou chorobou? Nuž, odpoveďou môže byť prípad zo 70. rokov minulého storočia, keď presne k tomu došlo.
V rozmedzí 70. a 80. rokov sa vírusom HIV a žltačkou typu C nakazilo takmer 10-tisíc pacientov s hemofíliou. Epidemiológovia sa teda začali nazdávať, že pôvod problému treba hľadať práve v krvných produktoch na jej liečbu. Ich tušenie sa potvrdilo. Darcovia krvnej plazmy sa v tom čase nepodrobovali žiadnemu testovaniu na krvou prenášané pohlavné choroby.
„Dôkazy silne naznačujú, že sa AIDS prenáša na druhých ľudí prostredníctvom plazmových produktov,“ stálo v liste spoločnosti Bayer’s Cutter Biological, jedného z najväčších predajcov týchto produktov. Priznať si problém je prvým krokom k jeho riešeniu, teraz už stačilo len zastaviť predaje a stiahnuť kontaminované liečivo z trhu. To sa ale nestalo.
Spoločnosť pokračovala v predaji aj naďalej a svoje konanie ohrádzala výrokom: „Pacienti našim novým produktom neveria.“ V skutočnosti bol pes zakopaný niekde trochu inde. Keď sa hongkonský distribútor lieku pýtal na nové liečivá, podľa záznamov dostal nečakanú odpoveď. Najprv majú minúť zásoby starého infikovaného lieku, až potom môžu začať predávať ten nový a bezpečný. Keby ich vyhodili, boli by v obrovskej strate… a to nechceli riskovať.
3. 80 percent koál má chlamýdie
V roku 2013 portál BBC informoval o bizarnej skutočnosti – zhruba 80 percent austrálskej populácie koál bojuje s chlamýdiami. Hoci koaly postihuje iný kmeň ako ľudí, aj v ich prípade ochorenie prichádza s množstvom zdravotných komplikácií. Medzi najčastejšie patrí strata zraku, zápaly močového mechúra, neplodnosť a prinajhoršom smrť.
Antibiotická liečba býva viac na škodu ako na úžitok. Antibiotiká narúšajú prirodzenú črevnú mikroflóru týchto vačkovcov, čím znemožňujú bezproblémové trávenie eukalyptových listov. Tie sú kľúčovým komponentom ich jedálničkov. Eukalyptové listy obsahujú takzvaný tanín, ktorý sa pri nesprávnom trávení stáva pre telo toxickým. Koaly liečené antibiotikami teda často hynú.
Ako im pomôcť? Austrálski vedci usúdili, že najúčinnejším liekom bude prevencia, preto začali koaly očkovať. Testovacie kolo začalo v tomto roku, pričom cieľom bolo odchytiť a zaočkovať aspoň polovicu koalej populácie žijúcej v austrálskom regióne Northern Rivers, Nový Južný Wales. To znamená zhruba 50 koál.
4. HIV… neexistuje?
Alive & Well AIDS Alternatives je nezisková organizácia založená v roku 1995, ktorej úlohou je zoskupiť a pomáhať samozvaným „popieračom“ ochorenia AIDS. Títo popierači sa delia na niekoľko skupín. Niektorí existenciu vírusu HIV popierajú úplne, iní registrujú, že tu je, no označujú ho za neškodný a napriek nesporným vedeckým dôkazom odmietajú jeho súvis s ochorením AIDS.
Riaditeľkou organizácie bola v tom čase 39-ročná Christine Maggiore. Ona sama bola tri roky dozadu infikovaná vírusom HIV, a hoci sa spočiatku v komunite ľudí s AIDS výrazne angažovala, časom začala svoju diagnózu spochybňovať. Napokon dospela k záveru, že HIV nie je príčinou ochorenia AIDS, a neziskovku založila preto, aby sa mohla o tento bravúrny objav podeliť so širokou verejnosťou.
Christine Maggiore zomrela 27. decembra roku 2008. Príčina? AIDS.
5. Syfilis alebo choroba tisícky národov
Syfilis má pestrú lingvistickú históriu. Kredity za samotné slovo syfilis sa pripisujú talianskemu lekárovi a básnikovi Girolamovi Fracastorovi, ktorý ho po prvý raz použil vo svojej básni z roku 1530. Názov básne znel Syphilis sive morbus gallicus, teda Syfilis alebo francúzska choroba, a bola napísaná v latinčine.
Kým sa však syfilis stal syfilisom, preskákal si toho dosť. V Taliansku, Poľsku, Nemecku a na Malte ho spočiatku volali francúzskou chorobou, vo Francúzsku zase talianskou chorobou. U Holanďanov to bola španielska choroba, u Rusov poľská, Turci ho zase prezývali ochorením kresťanov. Ako je zjavné, tieto názvy do veľkej miery odrážali aktuálne politické vzťahy medzi danými krajinami.
6. Meno AIDS
Podobne ako syfilis, ani AIDS nebol vždy AIDS-om. V 80. rokoch minulého storočia nieslo ochorenie názov GRID, čo bolo skratkou pre „gay-related immune deficiency“ (vo voľnom preklade imunodeficiencia spojená s homosexualitou). Ten pramenil z presvedčenia, že ochorenie postihuje výhradne homosexuálne orientovaných mužov.
Oficiálny začiatok americkej epidémie AIDS-u sa datuje od júna roku 1981. Počas nej infikovaní pribúdali prakticky na dennej báze a len zlomok z nich sa hlásil k inej sexuálnej orientácii. V auguste nasledujúceho roku teda ochorenie dostalo nový názov AIDS (acquired immune deficiency syndrome), ktorý používame dodnes.
7. Na syfilis maláriou
Za inovatívny objav v oblasti liečby sexuálne prenosných chorôb putovala Nobelova cena za fyziológiu a medicínu v roku 1927 rakúskemu psychiatrovi. Julius Wagner-Jauregg sa rozhodol pre značne neortodoxnú metódu a pacientov s pokročilým štádiom syfilisu liečil maláriou. Jeho praktiky sú dodnes označované ako barbarské, ich efektivita bola ale nesporná.
Začiatkom 20. storočia bol syfilis prakticky neliečiteľný. O existencii Salvarsanu, známeho aj ako arzfenamín alebo zlúčenina 606, sa už síce vedelo, jeho účinok však ani zďaleka nie je možné porovnávať s antibiotikami, ktoré sa na jeho liečbu využívajú dnes. Objavom Wagner-Jauregga sa toho veľa zmenilo.
Nápad hraničiaci so šialenosťou sa mu v hlave začal rysovať v roku 1883. Vtedy ako začínajúci doktor na psychiatrii prišiel do stretu s pacientkou, ktorú vysoká horúčka prebrala zo psychózy naspäť „k životu“. Myšlienku si uložil, viac ako tri dekády sa ale nijako nepodieľal na jej rozvíjaní. Zlom prišiel v roku 1917. Po rokoch pozorovania, ako syfilis doslova doháňa ľudí do šialenstva, sa uchýlil ku kroku, ktorý by mu mnohí neodobrili.
V jeho hlave ale všetko dávalo dokonalý zmysel. Odobral krv pacientov infikovaných maláriou a vstrekol ju do tela psychiatrických pacientov nakazených syfilisom. Často, pochopiteľne, bez ich súhlasu. Keď sa malária rozšírila do tela, telesná teplota pacientov rapídne stúpla, občas až na 40,6 °C. Vysoká horúčka následne vyzabíjala baktérie spôsobujúce syfilis.
8. Prvá linka pomoci
Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, aj vznik prvej linky pomoci ľuďom zápasiacim so samovražednými sklonmi sa do určitej miery viaže k pohlavným chorobám. Linku založil britský kňaz Chad Varah, pričom prvý telefonát prijal 2. novembra roku 1953. Spočiatku si vedel len ťažko predstaviť, že by si niečo také mohol vôbec dovoliť.
Keďže kariéra v duchovenstve nebola práve dvakrát výnosná, roky po nociach písal rozprávky, aby sa vôbec uživil. Napokon sa ale podarilo. Linka pomoci je sama osebe krásna a hlavne nápomocná vec, jej vznik ale podnietila veľmi tragická udalosť. Ako neskúsený mladý farár musel Varah pochovať len 13-ročné dievča, ktoré si samo siahlo na život.
Dievčatko, ktoré len tak-tak možno označiť za tínedžerku, spáchalo samovraždu kvôli svojej prvej menštruácii. Keď si na nohavičkách našla krv, bola presvedčená, že dostala pohlavnú chorobu. Stigma okolo celej veci a fakt, že v tom čase boli témy tohto typu úplne tabu, jej nedovolili požiadať niekoho o radu. Hanbila sa za seba… a tak si radšej vzala vlastný život.
