Detstvo vie byť krásne, veselé a bezstarostné. Zároveň v sebe nesie aj zvláštny balík drobných situácií, ktoré sa vtedy tvárili úplne normálne, no človek si ich nesie v hlave ešte roky. Nie sú to veľké tragédie. Skôr malé slovenské traumy z detstva, ktoré vznikli v obývačke, na návšteve, pri telefóne alebo pred rodinou, ktorá mala neuhasiteľnú potrebu zistiť, čo nové vieš zarecitovať, zaspievať či povedať.
Práve v tom je ich sila. Nepôsobili dramaticky. Nikto ich tak ani nevnímal. Lenže stačí, aby dnes niekto zazvonil bez ohlásenia, povedal „ukáž, čo si sa naučil“ alebo ti podal telefón so slovami „no poď, pozdrav“, a v tele sa zrazu niečo stiahne. Dospelý človek síce stojí v kuchyni, no mentálne je späť v detskej izbe, vystresovaný a pripravený podať výkon, o ktorý vôbec nestál.
Nevyžiadané návštevy ako športová disciplína
Na Slovensku dlho fungovalo nepísané pravidlo, že návšteva sa nemusí ohlasovať. Jednoducho prišla. Zazvonilo sa a dvere sa otvorili s výrazom, ktorý mal naznačiť prekvapenie, hoci v skutočnosti išlo o menší zásah do psychiky celej domácnosti. Mama v sekunde menila tón hlasu, začalo sa rýchle upratovanie očami a človek ako dieťa presne vedel, že od tejto chvíle musí byť reprezentatívny.
Takéto návštevy mali zvláštnu atmosféru. Nikto sa nepýtal, či sa to hodí. Nikto neriešil, že si v pyžame rozospatý pri rozprávke alebo v polovici svojho malého detského sveta. Zrazu si mal vyjsť, pozdraviť, usmiať sa a tváriť sa, že si rád, že ti niekto práve rozbil pokojný deň. Aj preto dnes veľa ľudí neznáša neohlásené zvonenie. Nie je to nezdvorilosť. Je to obranný mechanizmus.
„Ukáž, čo si sa naučil“ a okamžitý kolaps osobnosti
Existuje veta, ktorá vie aj po rokoch vyvolať vnútorné chvenie – „Ukáž, čo si sa naučil.“ Táto hláška padala najčastejšie pred návštevou, počas sviatkov alebo vždy, keď sa v miestnosti objavil niekto, koho bolo treba pobaviť. Dieťa sa v tej chvíli zmenilo na program. Malo zarecitovať básničku, zaspievať pesničku, povedať anglické slovíčka alebo predviesť niečo, čo sa doma naučilo.
Nikto pri tom neriešil, či sa mu chce. Či sa hanbí. Či nemá chuť zaliezť pod stôl. Dôležité bolo, že rodina chcela výkon. A ten mal prísť hneď. Práve preto sa to človeku zapísalo hlbšie, než by sa zdalo. V mnohých dospelých zostal zvláštny odpor k tomu, keď ich niekto nečakane postaví do pozornosti a chce od nich okamžitú reakciu.
Telefonovanie pred cudzími ľuďmi bolo peklo
Dnešný svet funguje cez hlasovky, správy a rýchle hovory. Kedysi však telefonát predstavoval malú spoločenskú skúšku. Najmä vtedy, keď si mal volať pred rodičmi, návštevou alebo cudzími ľuďmi. Ešte horšie bolo, keď ti niekto bez prípravy podal slúchadlo so slovami: „No povedz básničku tete“, prípadne „Poď, pozdrav uja.“
Zrazu si nehovoril preto, že si chcel. Hovoril si, lebo sa to od teba čakalo. Hlas bol príliš tichý, ruky spotené, v hlave prázdno. A okolo teba stáli dospelí, ktorí ten moment pozorovali, opravovali a dopĺňali. Mnohí ľudia si práve odtiaľ nesú zvláštny stres z telefonovania. Nie je za tým technológia. Je za tým starý pocit, že na druhej strane linky čaká niekto, komu musíš podať výkon.
Pozdrav sa, poďakuj, usmej sa – nerob hanbu
Slovenské detstvo bolo plné drobných povinností, ktoré zneli slušne, no často sa menili na tlak. Povedz ďakujem. Daj pusu. Pozdrav pekne. Usmej sa. Odpovedz. Dieťa sa malo správať správne, milo a reprezentatívne. Na tom nie je nič zlé. Problém vznikal vtedy, keď sa z prirodzenosti stala povinná forma vystupovania.
Mnohí dospelí dnes nevedia, prečo im je nepríjemné, keď od nich niekto vyžaduje okamžitú vrúcnosť, družnosť alebo výkon v spoločnosti. Odpoveď býva jednoduchšia, než sa zdá. Kedysi sa totiž naučili, že aj obyčajná prítomnosť medzi ľuďmi znamená istý typ skúšky.
Tieto situácie nevyzerajú ako traumy v klasickom zmysle slova. Nikto o nich nepíše knihy. Nikto ich neberie ako zásadné životné zlomy. A predsa v nás ostali. Práve preto, že sa opakovali. Boli bežné. Boli súčasťou kultúry domácností, kde sa veľa vecí robilo zo zvyku a málokto sa pýtal, ako sa pri tom cíti dieťa.
