Josif Vissarionovič (Džugašvili) Stalin (†74) presadzoval vládu teroru, ktorej výsledkom bola smrť miliónov Rusov poslaných do rekreačných táborov (gulagov), popravených alebo takých, ktorí podľahli hladomoru spôsobenom jeho politikou kolektivizmu. Podľa neoficiálnych odhadov je zodpovedný za viac ako 60 miliónov životov.
Jeho vzostup k moci začal v roku 1922, keď sa stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany, ktorá mu poskytla priestor vybudovať lojálnu základňu. O dva roky upevnil svoju moc očistením strany od členov, ktorých považoval za hrozbu pre svoje osobné ambície. Často sa to dialo prostredníctvom okázalých súdnych procesov postavených na vymyslených dôkazoch a vynútených priznaniach po nezdravom mučení.
Stalinov vzostup bol zavŕšený, keď sa mu podarilo vyhnať hlavného konkurenta Leva Trockijho, ktorého za oceánom dokončili vyslaní nohsledi povestným sekáčikom na ľad. Okrem týchto všeobecne známych informácií existuje viacero menej spomínaných faktov zo života súdruha Stalina, ktoré je radno si osvojiť.
Na akty nahých mužov čmáral detinské poznámky
Bol posadnutý mužskými aktami. Niežeby bol milovníkom umenia, skôr naopak. Často znehodnocoval maľby, na ktorých boli obnažení ľudskí samci. Na pohlavné orgány alebo vedľa písal sarkastické i výhražné poznámky, často smerované na súdruhov či nepriateľov.
„Radek, ty ryšavý bastard! Keby si nečúral proti vetru, bol by si ešte nažive,“ znie jeden text umiestnený vedľa svalnatého mužského aktu.
Zachovalo sa niekoľko takto upgradovaných diel. V roku 2009 moskovská galéria vystavovala 19 kusov. Viaceré poznámky sú písané čiernym alebo sexistickým humorom. Na obraz muža stojaceho chrbtom opierajúceho sa o stenu, zatiaľ čo druhou rukou siaha na svoje páčidlo, červeným perom dopísal: „Prečo taký tenký, Michail Ivanich? Choď pracovať. Masturbácia nie je práca. Začni robiť marxizmus!“
Ďalší zobrazuje muža v Adamovom rúchu dumajúceho nad ležiacou nahou ženou, ktorého taktiež nenechal bez sarkastického komentára: „Ty idiot! Zabudol si, čo máš robiť?“
Niektorí historici sa domnievajú, že táto záľuba a infantilný zmysel pre humor naznačujú homofóbiu alebo latentnú homosexualitu. Iní poukazujú na dlhodobú boľševickú tradíciu, keď si na stretnutiach pod stolom posielali papieriky s podobnými vtípkami.
Chcel zabiť Johna Wayna
Zbožňoval filmy, v každom dome mal súkromné kino. Pozeral ich vždy, keď mu ostal čas medzi plánovaním globálnej nadvlády a vraždením vlastných. V tej dobe bol v americkej kinematografii, ktorou tiež nepohrdol, hviezdou a miláčikom žien John Wayne.
Wayne bol stelesnením amerického drsného kovboja, ktorý otvorene vyjadroval nenávisť ku komunizmu, kvôli čomu sa dostával do sporov s komunistickými nadšencami. Útočili na neho a vyhrážali sa smrťou, ak nezmierni svoje názory. Na všetky reagoval štýlom: „Žiadni zasratí komouši ma nevystrašia!“
Pre Stalinov režim bola kombinácia antikomunistického presvedčenia a vysokej popularity nebezpečná. To bol dosť silný dôvod, aby americká ikona zmizla z obrazu, a poslal na neho agentov KGB.
Keď sa hercovi donieslo, že Rusi ho chcú mŕtveho, nebolo mu do smiechu, ale nezdupkal. Vďaka informátorom, od ktorých vedel miesto a čas, bol pripravený. Keď za ním prišli popravcovia vydávajúci sa za mužov v čiernom (FBI), čakalo ich Waynovo komando. Podľa dostupných informácií ich zobrali na odľahlú pláž, držali im pri hlave zbrane so slepými nábojmi a počítali do troch, kým vystrelili. Agentom trvalo niekoľko sekúnd, kým si uvedomili, že nie sú mŕtvi.
Sovieti boli takí vydesení z predstavy, že sa vrátia do Ruska a oznámia vodcovi neúspešný pokus mordovačky, že pristali na dohodu spolupráce s FBI a stali sa americkými informátormi.
Pravosť tejto historky potvrdil Stalinov nástupca Nikita Chruščov. Po súdruhovej smrti v roku 1953 sa osobne stretol s Waynom, aby sa mu v mene Ruska ospravedlnil a informoval ho o zrušení príkazu na jeho likvidáciu.
Čo sa týka herca, nebola to jediná snaha o jeho odstránenie. Počas návštevy vojakov vo Vietname v roku 1966 zadržali snajpera pri pokuse ho zastreliť. Tentokrát odmenu za jeho hlavu vypísal Mao Ce-tung.
Napriek všetkým vyhrážkam a vražedným pokusom odmietal ochranu FBI a namiesto toho sa presťahoval do domu s vysokými múrmi. Nechal tiež infiltrovať hollywoodskych kaskadérov do komunistických buniek, aby odhalili plánované sprisahania proti nemu. Vďaka tomu sa opätovne vyhol zubatej pri natáčaní v Mexiku.
Promiskuitný a pedofilný zvodca
J. S. je vykresľovaný ako incel bažiaci po moci, ktorý nemal čas na sexuálne eskapády. Opak bol pravdou. Najmä v mladom veku bol notoricky známym sukničkárom riadiacim sa heslom, že vek ženy je len formálny detail. Z kvanta mladých mileniek vyniká meno Lídia Perepryginova.
Vo veku 35 rokov ho za revolučné aktivity vyhostili na Sibír. Žil v malom mestečku Kureika so 67 obyvateľmi, ktorí sa tlačili v zopár domčekoch. Tam mu padla do oka 13-ročná Lídia, s ktorou začal potajme obcovať. Malé mesto, veľa klebiet, ich avantúra nasrdila miestnych, hlavne pre nízky vek tínedžerky.
Rovnako jej bratia Stalina nenávideli najmä po tom, čo sa mu pošmykol a dievča oplodnil. Keď už musel bývať v nehostinnom prostredí pri polárnom kruhu, spočítal si, že jediná šanca byť nedomlátený, sýty a ohriať skrehnuté údy, je schovať ich regulárnej žene pod paplón. Taktiež policajt, ktorý bol poverený jeho sledovaním, sa mu vyhrážal trestným stíhaním za prznenie neplnoletej. V rámci dobrých vzťahov a vyhnutiu sa ďalšej base prisľúbil, že Lídiu si vezme za ženu, len čo dosiahne plnoletosť.
V decembri 1914 porodila dieťa, ktoré zomrelo krátko po pôrode. Josif si vydýchol a pokračoval v afére aj nasledujúcu zimu. Keď ju znovu oplodnil, nenechal nič na náhodu a pre istotu zdrhol. V apríli 1917 porodila Alexandra, ktorého nikdy nevidel. Neskôr sa vydala za Yakova Davydova, s ktorým mala ďalších osem detí. Alexander Jakovlevič Davydov sa stal majorom Červenej armády, Stalinovi potomkovia žijú v Kureike dodnes.
Akiste nešlo o ojedinelý milostný pomer s nečakanými následkami. Stalin bol plodný milenec a často sľuboval ženám manželstvo, aby ich dostal do postele. Keď sa rozkmotril s jednou, na druhý deň sa sťahoval k inej. Udržiaval si viacero mileniek aj po svadbe s druhou manželkou Nadeždou Allilujevovou. Jeho prvá žena Jekaterina Svanidzeová zomrela ešte v roku 1907. Mali syna Jakova, ktorého nechal jej rodine a ignoroval ich. Teda až dovtedy, kým zatkol a popravil väčšinu Svanidzeovcov. Vysnívaný zaťko.
Svoju druhú manželku dohnal k samovražde, v roku 1932 sa radšej strelila do srdca. Počas ich manželstva ju prinútil podstúpiť minimálne 10 potratov.
Jedna z jeho dlhoročných konkubín bola slúžka Valja Istomina, ktorú obšťastňoval 17 rokov. Keď ju znásilnil šéf jeho ochranky a riaditeľ NKVD, ženu vyhnal na Sibír za to, že ho podviedla. Tá zrejme nemala veľa hrdosti, lebo keď ju neskôr požiadal vrátiť sa do Moskvy, bola pri ňom hneď. Keď zomrel, rumázgala a vyhlasovala, že neexistuje lepší muž, ako bol on.
Chcel stvoriť superbojovníkov v štýle Planéty opíc
Dal zelenú programu biológa Iliju Ivanova, ktorý sa snažil skrížiť ľudí s opicami. Ivanov dostal prístup k šimpanzom vo Francúzskej Guyane a finančné prostriedky na realizáciu svojich experimentov. V roku 1926 cestoval do Afriky a pod zámienkou lekárskej starostlivosti sa mu podarilo oplodniť tri šimpanzie samice ľudskými spermiami. Žiadne chlpaté dieťa z toho nevzišlo.
Potom postup obrátil a nič netušiace ženy oplodňoval spermiami šimpanzov. Zvesti o jeho nečestných pokusoch sa rýchlo rozšírili a vyvolali medzinárodné pobúrenie, v dôsledku čoho ho z Guyany vypoklonkovali ešte pred dokončením výskumu.
Vedec vo svojich pokusoch pokračoval v Rusku. Na insemináciu (tentoraz orangutaním ejakulátom) sa dobrovoľne prihlásilo päť žien. Na jeho smolu však orangutan Tarzan nečakane uhynul. Hoci mal ženy, chýbali mu spermie. Vtedy už Stalinovi došla trpezlivosť a Ivanova v roku 1930 zatkla sovietska tajná polícia v rámci čistky medzi vedcami. Skôr ako našiel nový spôsob pokračovať vo svojom experimentovaní, bol vyhostený do Kazachstanu, kde o pár rokov zomrel.
Stalin dúfal, že vytvorí superbojovníkov schopných pracovať aj v extrémnych podmienkach. Chcel zmutovaných vojakov, z ktorých by vybudoval neporaziteľnú armádu.
„Chcem novú neporaziteľnú ľudskú bytosť, necitlivú na bolesť, odolnú a ľahostajnú ku kvalite potravín, ktoré konzumuje.“
Druhou hypotézou je, že chcel vytvoriť silnú, ale poslušnú robotnícku triedu z mutantného plemena.
Zatiaľ čo Stalinovým snom bola ľudoopičia superarmáda, Ivanov chcel svojou prácou zdiskreditovať náboženskú vieru v kreacionizmus. Dúfal, že experimenty s krížovým oplodnením nevyvrátiteľne potvrdia evolučnú teóriu, že človek pochádza z opice.
Menil mená detí svojich obetí
V rámci jeho programu Veľká čistka bolo v rokoch 1936 až 1938 zabitých vyše 750 000 ľudí a ďalšie milióny poslané do gulagu. Počiatočnými obeťami boli najmä politickí rivali, no rozsah sa čoskoro rozšíril o roľníkov, menšiny, umelcov, vedcov, intelektuálov či spisovateľov. Akoby smrť a vyhnanstvo neboli dostatočnou tragédiou, posunul svoju krutosť na vyšší level. Deťom svojich obetí pridelil nové mená. Tento krok ich zbavil identity a takmer znemožnil vypátrať alebo uctiť si rodičov v neskoršom veku.
Nemohol za to?
Jedno z najskľučujúcejších vysvetlení jeho zločinov je, že mohli byť dôsledkom poranenia mozgu.
Stalin trpel cerebrálnou aterosklerózou, čo je stav, keď tepny v mozgu tvrdnú pre hromadenie plaku a tuku. Táto choroba nielenže prispela k jeho mŕtvici, ale špekuluje sa, že mala výrazný vplyv na jeho psychiku. Ochorenie, ktoré sa vyvíjalo niekoľko rokov, mohlo byť príčinou jeho paranoje a nadmernej brutality, straty zmyslu rozlišovania dobra a zla, dovoleného a neprípustného, priateľa od nepriateľa. Z podozrievavého človeka sa stal paranoik.
Či boli Stalinove činy výsledkom chorého mozgu alebo chorej povahy, zostane v rovine špekulácií, na rozdiel od faktických dôsledkov jeho počínania.
