Súčasný filmový svet prežíva hlbokú krízu identity. S nástupom generatívnej umelej inteligencie, sofistikovaných textových modelov a digitálnych asistentov sa tvorcovia pýtajú, kde končí ľudská kreativita a kde začína chladný kód. Kým dnes sa filmové spoločnosti búria a spisujú manifesty na obranu ľudského faktora, jeden dánsky režisér urobil pred dvadsiatimi rokmi presný opak. Dobrovoľne odovzdal časť kontroly nad svojím vizuálnym rozprávaním počítačovému programu.
O akom režisérovi rozprávame? Nuž, jeho meno si pravdepodobne nebudeš vedieť hneď vybaviť, no ide o jedného z najväčších a najdôležitejších režisérov európskej kinematografie. Zároveň však ide aj o jedného z najkontroverznejších tvorcov všetkých čias. Pod svojím menom má filmy ako napríklad Nymfomanka, Melanchólia, Antikrist, Dogville, Idioti, Jack stavia dom, Tanečnica v tme či Prelomiť vlny. Ak väčšinu z týchto filmov nepoznáš, nuž, nepoznáš európsky film.
Jeho filmy sú plné nemravností, experimentov a originálnej filmárčiny, ktorým sa odvážnosťou rovnajú akurát tak jeho vyjadrenia. Jeho meno je Lars von Trier.
Aký film natočil tento kontroverzný režisér s pomocou počítača?
Keď v roku 2006 uviedol do kín svoju satirickú komédiu Kto je tu riaditeľ? (Direktøren for det hele / The Boss of It All), diváci aj kritici zostali zmätení. Film mal síce brilantný, sarkastický scenár, no vizuálne pôsobil mimoriadne zvláštne.
Hlavy hercov boli občas nešikovne orezané, kamera bezdôvodne skákala z detailu na celok a kompozícia porušovala všetky základné pravidlá kinematografického remesla. Nešlo však o chybu neskúseného kameramana. Za kamerou totiž stál matematický vzorec. Trier vtedy predstavil svetu svoj nový technologický vynález nazvaný Automavision. Išlo o akúsi umelú inteligenciu v plienkach.
Čo bolo Automavision a ako fungovalo?
Aby sme pochopili, prečo Trier k tomuto kroku pristúpil, musíme sa vrátiť k jeho staršiemu projektu Dogme 95. V deväťdesiatych rokoch vytvoril manifest, ktorý filmárom zakazoval používať umelé osvetlenie, rekvizity, dodatočný zvuk či špeciálne efekty. Cieľom bolo očistiť film od hollywoodskej pretvárky. V roku 2006 však chcel zájsť ešte ďalej – chcel očistiť film od ľudskej márnivosti a umeleckého ega samotného kameramana či režiséra.
Automavision nebola umelá inteligencia v dnešnom zmysle slova. Nešlo o neurónovú sieť, ktorá by analyzovala emócie hercov a na základe toho tvorila zábery. Bol to striktný, no nepredvídateľný algoritmický experiment.
Celý proces fungoval v dvoch základných krokoch:
- Ľudské nastavenie: Lars von Trier a jeho kameraman najskôr pre každú scénu vybrali a nastavili ideálny, esteticky dokonalý fixný záber. Určili kompozíciu, ktorá dávala zmysel a hercov umiestnili na správne miesta.
- Počítačová deštrukcia: Do hry vstúpil špeciálne vyvinutý počítačový softvér. Ten dostal za úlohu pôvodný ľudský záber náhodne modifikovať. Algoritmus sám, bez zásahu človeka, vybral náhodné parametre pre horizontálny a vertikálny posun kamery, určil mieru priblíženia (zoom) a dokonca aj náhodné nastavenie clony či ostrenia.
Výsledkom bolo, že v momente, keď herci začali hrať, kamera sa správala ako mechanický robot bez štipky estetického citu. Len čo softvér vygeneroval parametre, kamera sa otočila alebo priblížila presne tam, kam jej to matematika prikázala – bez ohľadu na to, či tým odrezala hercovi polovicu tváre alebo zaostrila na prázdnu stenu namiesto hovoriacej postavy.
Kto je tu riaditeľ?: Absurdná komédia na plátne aj za kamerou
Tento technologický koncept dokonale ladil s témou samotného filmu. Kto je tu riaditeľ? je príbeh o majiteľovi IT firmy, ktorý si vymyslel fiktívneho riaditeľa, aby naňho mohol zvaliť všetky nepopulárne rozhodnutia. Keď chce firmu predať, musí si najať neznámeho, skrachovaného herca, aby tohto vymysleného šéfa zahral pred kupcami. Nastáva reťazec absurdných nedorozumení, kde nikto nevie, kto skutočne drží v rukách opraty.
Von Trier tak vytvoril dokonalú paralelu. Herci vo filme hľadali neexistujúceho šéfa, zatiaľ čo reálni herci na pľaci boli vydaní napospas neviditeľnému šéfovi v podobe počítačového kódu.
Pre hercov to bolo čisté peklo. Pri klasickom natáčaní presne vedia, kde sa nachádza kamera, ako sa majú natočiť na svetlo a kedy sú v detaile. Pri systéme Automavision netušili absolútne nič. Nemohli sa spoliehať na to, že ich kamera zachytí v tom najlepšom svetle. Boli degradovaní na obyčajné objekty v priestore, ktoré počítač snímal chladne a nestranne.
Samotní tvorcovia neskôr priznali, že jeden z tridsiatich záberov, ktoré systém vymyslel, bol absolútne nepoužiteľný. Buď sa zameral na náhodný objekt v rohu miestnosti, alebo snímal kútik úst postavy, ktorá nič nehovorila.
Predchodca dnešnej AI dilemy
Z dnešného pohľadu je experiment s Automavision fascinujúcim vizionárskym krokom. Ukazuje nám totiž hranicu medzi algoritmickým determinizmom a generatívnou umelou inteligenciou.
Kým dnešná AI sa snaží ľudskú tvorbu napodobňovať, idealizovať a uhladzovať do dokonale estetických (často až sterilných) obrázkov, Trierov starý algoritmus robil presný opak. Bral ľudskú dokonalosť a zámerne do nej vnášal chaos, surovosť a náhodu. Pre dánskeho režiséra nebol počítač nástrojom na uľahčenie práce, ale prekážkou, ktorú musel ako umelec prekonať.
Kto je tu riaditeľ? zostáva v Trierovej filmografii menším, často prehliadaným klenotom. Diváci ho vtedy neprijali s takým nadšením ako jeho depresívne drámy, no jeho technologický odkaz je dnes aktuálnejší než kedykoľvek predtým. Ukázal nám totiž, ako to vyzerá, keď umelec dobrovoľne odovzdá kus svojej moci stroju – nie preto, aby ušetril čas, ale aby zistil, či v takomto chladnom, naprogramovanom svete dokáže ešte stále prežiť skutočné ľudské umenie. A s odstupom času môžeme povedať, že áno, dokáže.
