8. Moji rodičia nemali radi len mňa, mali sa radi hlavne navzájom. Každé ráno, keď otec odchádzal do práce, mu mama dala pusu, a večer sa tešila, keď sa konečne vrátil domov. Tento mesiac oslávia 51. výročie svadby a stále sú do seba zaľúbení ako zamlada.
9. Každý člen domácnosti – vrátane nás detí – nejakým spôsobom prispieval k chodu domácnosti. Vďaka tomu nikto nebol prepracovaný a všetci sme mali čas aj na seba. Potom sme spoločne jedli večeru a rozprávali sa. Dodnes na tie časy spomínam s radosťou.
10. Keď nás naši za niečo trestali, vždy to bolo iba preto, aby nás naučili zodpovednosti. Nikdy nie preto, aby v nás vyvolali pocit viny. Keď sme niečo rozbili, museli sme za to zaplatiť z vreckového, keď sme niekomu ublížili, museli sme sa mu ísť ospravedlniť. Netrestali nás len tak z dlhej chvíle. Trestali nás preto, aby sme zistili, že každý čin má nejaký dôsledok.
11. Pamätám si, ako som v 5. triede telefonovala s kamarátkou. Zrazu mi povedala, že musí ísť, lebo jej mama prišla z práce a chce počuť, ako sa cez deň mala. Bola som šokovaná, že jej mama sa zaujíma o také veci. Našim to bolo fuk.
12. Ja aj moja sestra máme duševné problémy a naši ich nikdy nebrali na ľahkú váhu. Kým sme ešte nemali osemnásť, bili sa za nás ako levy, len aby sme dostali tú najlepšiu možnú zdravotnú starostlivosť. Otec si zobral v práci dovolenku zakaždým, keď nás bolo treba zaviesť na sedenie so psychológom, mama nám počas tých najhorších dní láskavo umývala vlasy.
So slzami v očiach prosila psychiatra, aby nám skúsil predpísať antidepresíva, a neustúpila, ani keď jej tvrdil, že sme na to príliš mladé. „Keď im ich nepredpíšete, tak staršie možno ani nebudú!“ vykríkla naňho. Táto jej veta mi rezonuje v hlave dodnes.
13. U nás doma bolo ticho. Príjemné ticho. Mala som spolužiakov a kamarátov z rôznych rodín, ktorí nikdy nemali chvíľu pokoja. Chodili k nám relaxovať, lebo vedeli, že u nás nikto zvyšovať hlas nebude. Niekedy to bolo reálne viditeľné, ako opadla tá ťažoba, čo nosili na pleciach. Ako dieťa som, samozrejme, bola spokojná, ale naplno som túto skutočnosť ocenila až ako dospelá.
14. Môj otec sa v živote nesťažoval na to, že má len samé dcéry. Nikdy ani len nezažartoval o tom, že by chcel chlapca, aby mal s kým hrať futbal či chodiť na ryby. Keď niekto komentoval to, že ženy sú u nás doma „v presile“, zakaždým to len odbil ako totálny nezmysel. Som mu za to veľmi vďačná.
