Posledné slová človeka si jeho blízki často pamätajú do konca života. Niekedy prinášajú vyznanie lásky, strach či posledné želanie, inokedy znejú tak absurdne, že by ich nevymyslel ani scenárista čiernej komédie.
Na Reddite sme zozbierali príhody ľudí, ktorí prezradili, čo ich rodičia, starí rodičia, súrodenci či ďalší blízki povedali tesne pred smrťou. Niektoré spomienky lámu srdce, ďalšie naháňajú zimomriavky a pri niektorých sa napriek vážnej téme jednoducho neubrániš úsmevu.
1. Môj otec umieral na rakovinu a jeho najväčším strachom bolo, že naňho všetci zabudnú. „Prosím, nezabudni na mňa,“ pošepkal mi do ucha. Boli to posledné slová, ktoré mi kedy povedal. Od toho momentu ubehlo už päť rokov a neprešiel deň, keď by som naňho nemyslel. Chýbaš nám, oci. Nikto na teba nezabudol.
2. Moja teta mala už po deväťdesiatke a po tom, čo jej hádam miliónty raz diagnostikovali zápal pľúc, jednoducho odmietla liečbu. Jej dcéra sedela vedľa nej na kývajúcej sa nemocničnej stoličke, keď teta sucho skonštatovala: „Prečo to poondiate umieranie trvá tak dlho?“ V hlase nemala ani štipku strachu, len to už skrátka chcela mať za sebou.
3. Moja nevlastná dcéra podľahla rakovine. Mala len dvanásť. Ledva rozprávala, no podarilo sa jej zašepkať otázku: „Maminka, sľubuješ, že pôjdem do neba?“ Veľmi si želám, aby nás nevidela toľko plakať, no nedokázali sme to zastaviť. Určite ju to vydesilo.
4. Strýko v poslednom štádiu rakoviny už ledva vedel rozprávať. Zrazu sa z ničoho nič začal správať úplne normálne, spýtal sa nás, aký máme deň, a hodnú chvíľu s nami rozoberal Led Zeppelin. O tridsať minút neskôr sa pobral na onen svet.
7. Môj bratranec zbežne randil s babou menom Sára. Keď moja mama zomierala, povedala: „Pamätaj, za všetko môže Sára. Never tej ženskej ani nos medzi očami.“ Odvtedy ubehlo už dvadsať rokov. Bratranec si ju zobral za manželku, majú spolu dve krásne deti a aj ja sám musím skonštatovať, že Sára patrí k najdobrosrdečnejším ľuďom, ktorých som kedy stretol. Ale ktovie. Možno má nejaké temné tajomstvo.
6. Babka na smrteľnej posteli otvorila oči dokorán, rozhliadla sa po miestnosti a oči jej padli na môjho švagra. „Priberáš ako také prasa,“ vychrstla naňho a hneď nato naposledy vydýchla.
7. „Bojím sa. Ešte nechcem zomrieť,“ povedala moja babka hlasom tenučkým, akoby zrazu mala desať. V živote som ju nevidela takú ustráchanú. Prosila o pomoc, no zbytočne – nadišiel jej čas. Nikdy predtým som sa smrti nebál. Teraz mám už ale na vec iný pohľad.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
