8. Keď moja babka odchádzala na onen svet, všetky jej štyri deti ju prišli pozrieť do nemocnice. Keď nadišiel čas obeda, povedali, že si odskočia kúpiť niečo dole do jedálne, no o pár minúť sú späť. Babka silou-mocou chcela ísť s nimi, oni sa jej snažili vysvetliť, že musí ostať v posteli. Vtedy sa babka pozrela na svoju prostrednú dcéru (moju mamu) a povedala: „No keď ona ide oblečená takto, tak nevidím dôvod, prečo by som nemohla ísť aj ja.“ Vzápätí upadla do kómy, takže toto boli jej posledné slová vôbec.
9. Moja sestra bola pripútaná k lôžku v domácom hospici. V tú noc bol rad na mne, aby som na ňu dávala pozor. Uprostred noci sa postavila (podotýkam, že z postele nevstala už celé týždne), ukázala prstom na dvere a povedala: „Nadišiel čas, aby som odišla.“ Potom povedala, že ju volá jej sesternica, ktorá zahynula niekoľko rokov dozadu pri autonehode. Podarilo sa mi ju nahnať späť do postele, no kým som stihla niekomu zavolať, čo sa vlastne stalo, zomrela.
10. Po rokoch boja so závislosťou na alkohole mame zlyhala pečeň aj obličky. Ležala na JIS-ke, neschopná sa čo i len pohnúť, a keďže riziko, že sa zadusí, bolo vysoké, lekári jej nedovolili piť vodu. Posledné slová, ktoré som jej povedala, boli, že ju ľúbim. Posledné slová, ktoré povedala ona mne, zneli: „Daj mi, prosím, vodu.“
11. Môj otec mi len pár hodín pred smrťou naznačil rukou, nech sa k nemu nakloním. Potom mi zašepkal: „Nič v živote neľutujem tak veľmi, ako to, že som nikdy nebol na koncerte Johnnyho Casha.“
12. Kamarát pracoval v hospici pre pacientov s demenciou. Často sa rozprával aj s takými, s ktorými to ostatní už dávno vzdali. Raz kúpal jedného staručkého deduška, a keď sa presúval k intímnym partiám, skonštatoval: „A teraz vám umyjem toho krpca, aj on chce byť čistučký.“ Dedkovi na sekundu svitlo v hlave a urazene skonštatoval: „Ja ti dám krpca!“ Následne ho capol po hlave a bum – zas bola z neho zelenina.
13. Moja mama bola v poslednom štádiu demencie. Prestala jesť a nemohli jej zaviesť hadičku, takže sme všetci už len čakali na najhoršie. V tejto fáze už nikoho nespoznávala a vyše dvoch mesiacov neprehovorila ani slovo. Sedela som vedľa nej, zvierala jej ruku v tej svojej, keď ju zrazu stisla a povedala mi: „Moja maličká, nemusíš sa o mňa báť. Všetko je tu také pekné. Všetko bude v poriadku.“ O dvadsať minút neskôr už nebola medzi nami.
14. Kamarátkina mama podľahla rakovine prsníka. Väčšinu času pred smrťou o sebe vďaka tvrdým liekom ani nevedela, až dokiaľ sa z ničoho nič neposadila a nezakričala: „Čo ti šibe?! To čo je?!“ Potom dopadla naspäť na vankúš a už sa viac neprebrala. Kamarátka len skonštatovala: „Nech už videla hocičo, očividne ju to vydesilo na smrť.“
