Nie je to len ďalší televízny výlet za peknými zábermi. Nový projekt TV JOJ s názvom Dve tváre sveta chce divákom ukázať krajiny aj tam, kde sa končia uhladené katalógy cestoviek a začína skutočný život. V centre diania stojí skúsený cestovateľ a historik Martin Navrátil, ktorý počas rokov precestoval obrovský kus sveta a dnes tvrdí, že najzaujímavejšie miesta neležia na hlavných turistických trasách, ale často presne mimo nich.
Relácia podľa tvorcov nestojí len na exotike, pekných vizuáloch a rýchlom presúvaní sa z bodu A do bodu B. Má byť skôr kombináciou road tripu, dokumentu, osobného rozprávania aj stretu s realitou, ktorú Instagram často neukazuje. A práve to je dôvod, prečo by mohla zaujať aj divákov, ktorí si pod cestopisom bežne predstavia len ďalší zoznam atrakcií, hotelov a západov slnka.
Martin Navrátil v rozhovore pre EMEFKA naznačil, že pointa celej relácie nie je v tom, aby ľuďom predával ďalšie ošúchané dovolenkové sny. Skôr ich chce vytiahnuť z komfortu zaužívaných predstáv o tom, čo všetko je hodné pozornosti.
Nie lesklá pohľadnica, ale krajiny, ktoré majú viac vrstiev
Samotný názov Dve tváre sveta podľa Navrátila neznamená, že relácia bude ukazovať len krásu verzus biedu alebo turistický raj verzus šokujúcu realitu. Vysvetľuje to oveľa širšie. „Dve tváre znamenajú, že diváci môžu očakávať nielen tú uhladenú časť krajiny, tú, ktorú nám častokrát prezentujú rôzne cestovné kancelárie – že všetko je krásne, veselé a trblietavé – ale aj tú druhú stranu, ktorá však nemusí byť nutne negatívna. Môže poukazovať na úplne inú tvár krajiny.“
Práve toto je podľa neho základný princíp projektu. Namiesto klasického „pozrite, aké je to tu krásne“ sa chce dostať aj na miesta, kam veľa turistov nezavíta, či už pre obavy, neznalosť alebo jednoducho preto, že ich nikto bežne neukazuje. „Z každej krajiny ideme po takých bielych miestach, kam veľa turistov nezavíta, možno sa ich nejakým spôsobom obávajú. Naším cieľom je ukázať aj tie miesta, ktoré tiež žijú a môžu byť ešte zaujímavejšie.“
To sa podľa neho týka viacerých krajín, ktoré sa v relácii objavia. Niektoré z nich navštívil opakovane a práve vďaka tomu vie porovnať, ako sa zmenili a ktoré ich časti zostali pre bežných cestovateľov stále neobjavené. V prípade Indie napríklad priznáva, že sa tam vracal už desiatkykrát. „Do Indie som išiel už 29-krát a práve tam sme chceli ukázať inú Indiu. Mnoho ľudí príde do Indie, uvidí Dillí, Aghru, Jaipur alebo Tádž Mahal, ale väčšinou nevybočí z týchto známych miest.“
Podobne hovorí aj o Brazílii. Tá sa podľa neho v hlavách mnohých automaticky spája najmä s Riom de Janeiro, no skutočný zážitok sa často skrýva aj úplne inde. Spomína napríklad São Paulo či Pantanal, ktorý označuje za jedno z najlepších safari v Južnej Amerike. Práve takéto miesta majú divákom ukázať, že aj krajiny, ktoré si myslia, že poznajú, môžu mať úplne inú a oveľa pestrejšiu tvár.
Martin Navrátil necestuje za počtom lajkov, ale za príbehom
Ak sa dnes veľká časť cestovateľského obsahu na internete točí okolo dokonalej fotky, Navrátil sa od toho vedome odťahuje. Tvrdí, že miesto si ho musí „zavolať“ príbehom. Nie algoritmom, nie trendom a už vôbec nie preto, že tam všetci idú.
„Necestujem tam preto, že tam chodí menej ľudí. Mňa vždy na miesto ťahá príbeh. Je mi úplne jedno, či je miesto navštevované alebo nie, ale áno, v poslednom období sú to skôr menej navštevované miesta.“ Zároveň dodáva, že jeho cieľom je ukázať ľuďom, že svet sa nekončí pri osvedčených turistických mantineloch. „Chcem ľuďom ukázať, že stačí vybočiť z klasických turistických chodníčkov a že na svete je množstvo iných, rovnako zaujímavých miest, než tie, ktoré máme v našich cestovateľských mantineloch.“
Veľmi kriticky sa stavia aj k tomu, ako cestovanie deformujú sociálne siete. „Instagram je taký diablov nástroj. Vieme cez Instagram ukázať tú krásu, ale skutočnú krásu si niekedy prispôsobujeme tak, aby sme získali čo najviac lajkov a čo najviac pozornosti.“ Sám ho vraj nechce používať ako výkladnú skriňu dokonalých momentov, ale skôr ako priestor na to, aby ukázal, ako tam ľudia skutočne žijú a že k realite patria aj menej pohodlné či menej fotogenické stránky.
Práve tento prístup môže byť jednou z vecí, ktorými sa Dve tváre sveta odlíšia od mnohých iných cestovateľských formátov. Podľa TV JOJ totiž dnešný divák nechce len fakty a už vôbec nie sterilnú televíznu pohľadnicu. Chce kombináciu informácie, emócie, atmosféry a silného príbehu. Inak povedané, nechce len vedieť, kam sa ide, ale aj čo sa tam odhalí a aký pocit si z toho odnesie.
Najväčší mýtus? Že svet je nebezpečný
Pri mene Martina Navrátila si mnohí automaticky predstavia cesty do krajín, do ktorých by sa sami možno nikdy nevybrali. Aj preto dostal otázku, či sa niekedy ocitol na hrane medzi dobrodružstvom a čistým hazardom. Jeho odpoveď je pomerne pokojná. „Neviem, ešte som nezažil situáciu, že by som si povedal, že toto je čistý hazard.“
To však neznamená, že sa vyhýba náročným či rizikovejším miestam. Spomenul napríklad Demokratickú republiku Kongo a mesto Goma, ktoré označil za priestor v polovojenskom režime. Zároveň ale vysvetľuje, že pred podobnými cestami si vždy prejde aj ten najhorší možný scenár. „Keď sa človek vyberie do takýchto ‚bláznivých krajín‘, musí počítať s tým, že nie všetko vyjde. Ja si vždy predstavím najhorší scenár a o to viac som potom prekvapený, že to dobre dopadne.“
Navrátil zároveň tvrdí, že najväčším mýtom o cestovaní je presvedčenie, že svet je dnes nebezpečný. Podľa neho to platí skôr opačne. „Mojou výhodou alebo nevýhodou je, že som začal cestovať v 90. rokoch a viem, aký bol svet vtedy. Vtedy bol svet omnoho nebezpečnejší.“ Dnes je podľa neho cestovanie lacnejšie, dostupnejšie a z pohľadu pohybu medzi krajinami aj výrazne jednoduchšie než kedysi.
V presskite k relácii to vysvetľuje ešte jednoduchšie a veľmi trefne. „Cestovanie je trochu ako matematika. Najprv sa učíme, že 1 + 1 sú 2, a nezačíname rovno s odmocninami.“ Aj tým naznačuje, že road trip nemá ľudí tlačiť do extrémov, ale ukázať im, ako nad cestovaním uvažovať, ako vnímať krajiny a ako zvládať situácie, ktoré na cestách prirodzene prichádzajú.
Zvieratá, safari a krutá realita, ktorú pekné fotky nepovedia
Jednou z najsilnejších a zároveň najkritickejších častí jeho odpovedí je to, ako hovorí o dnešnom cestovnom priemysle v Afrike. Najviac ho vraj v poslednom období zaskočila Uganda. Nie preto, že by bola škaredá, ale preto, že realita podľa neho prestáva zodpovedať tomu, čo si ľudia predstavujú pod autentickým safari či stretnutím s divokou prírodou.
„Momentálne som bol asi najviac sklamaný z toho, čo sa odohráva v Ugande. Na jednej strane sú krásne fotografie goríl, ale som veľmi sklamaný z toho, že ľudia už neinformujú o tom, že toto je už skôr zoologická záhrada.“ Dodáva, že zvieratá sa naháňajú, dostávajú obojky a celé to podľa neho už dávno nie je tým, čím bývalo kedysi. „Tak ako dnes vieme odsúdiť, že jazda na slonoch je týranie zvierat, tak aj to, čo sa momentálne deje tam, je už týranie zvierat.“
Podobne hovorí aj o safari v Tanzánii či Keni. Tvrdí, že turistický priemysel sa čoraz viac balí do pekných slov a zážitok chce garantovať každému bez ohľadu na to, čo to znamená pre zvieratá a prirodzené fungovanie prírody. A práve tam zažil jeden z najväčších „šokov z reality“, keď zišiel z romantických predstáv a stretol sa s tým, ako veci fungujú v praxi.
Tieto pasáže veľa napovedajú aj o charaktere pripravovanej relácie. Nemá ísť len o oslavu cestovania ako nekonečného dobrodružstva, ale aj o konfrontáciu s tým, čo všetko turizmus mení, ničí alebo umelo prispôsobuje očakávaniam návštevníkov.
Silné momenty nevznikajú v štúdiu, ale priamo na ceste
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
