Z odpovedí producentov je jasné, že Dve tváre sveta nepatria k projektom, ktoré sa dajú naplánovať od prvej po poslednú minútu. Práve naopak. Kreatívna producentka Martina Cyprichová vysvetľuje, že veľká časť deja vzniká priamo na ceste a spontánne. To, čo divák nakoniec uvidí na obrazovke ako plynulé dobrodružstvo, je v pozadí výsledkom extrémne náročnej logistiky, improvizácie a neustáleho reagovania na meniace sa podmienky.
Cyprichová priznáva, že road trip je špecifický práve tým, že sa v sekunde môže zmeniť plán, presun, dostupnosť miesta aj celkový harmonogram. Paradoxne sú to však práve tieto neplánované momenty, ktoré často prinášajú najsilnejšie zážitky. Tvrdí, že bez ľudí, ktorí dokážu plánovať zo sekundy na sekundu a zároveň si zachovať nadhľad, by takýto projekt jednoducho nemohol fungovať.
Veľkú časť zásluh pripisuje celému štábu. Okrem Martina Navrátila spomína režiséra a kameramana Roba Bošeľu, kameramana a zvukára Rasťa Cypricha, kameramana a fotografa Lukáša Zemana aj kameramana a fotografa Tomáša Hulíka. Podľa nej bolo dôležité, aby išlo o ľudí, ktorí zvládnu nielen profesionálne nakrúcanie, ale aj dlhé presuny, improvizáciu a fungovanie mimo komfortnej zóny.
Aj sám Navrátil priznáva, že preňho bolo nakrúcanie niečím novým. „Na začiatku bolo pre mňa byť sprievodcom trošku náročné, pretože som mal pocit, že by som mal vedieť, čo presne má byť na kamere. Musel som však trochu ustúpiť od svojej predstavy a počúvať celý štáb, ktorý má predsa len svoje skúsenosti.“ Keď to podľa vlastných slov pochopil, začali vznikať tie najlepšie momenty. „Vedel som, že mojou silnou stránkou je priama interakcia s ľuďmi.“
A práve tento kontakt s miestnymi ľuďmi označuje za svoju najsilnejšiu stránku. Podľa neho mnohé z najlepších situácií vznikli úplne neplánovane – jednoducho preto, že sa niekde zastavili, vošli dnu a nechali veci plynúť.
Pol miliardy ľudí, zrušené lety a situácie, ktoré sa nedajú nacvičiť
Ak má niekto pocit, že najväčšou výzvou takéhoto projektu je strach alebo nebezpečenstvo, podľa Navrátila to tak vôbec nemusí byť. Oveľa častejšie vraj prídu výzvy logistické. Sám spomína napríklad festival Kumbh Mela v Indii, ktorý označuje za najväčší festival v celej ľudskej histórii. „Zúčastnilo sa na ňom pol miliardy ľudí. Ako sa tam dostať bez toho, aby sme nachodili zbytočné kilometre?“ pýta sa.
V inom prípade zas museli riešiť zrušený let po prílete do São Paula. Nešlo síce o nebezpečnú situáciu v pravom zmysle slova, ale o moment, keď bolo treba okamžite meniť plány, vybavovať nové letenky a zachrániť ďalšie presuny tak, aby štáb stihol nadväzujúci program. „Celá logistika okolo toho bola dosť hektická, ale fungovali sme ako tím.“
Aj producenti pritom priznávajú, že takýto projekt je obrovským finančným aj organizačným rizikom, pretože sa pohybuje v prostredí, kde sa veľa vecí jednoducho nedá garantovať na sto percent. Z ich pohľadu je teda kľúčové mať nielen silnú osobnosť pred kamerou, ale aj mimoriadne stabilné produkčné zázemie v zákulisí.
Nie klasický cestopis, ale televízny formát s osobným presahom
To, prečo sa tvorcovia rozhodli ísť práve do takéhoto projektu, vysvetľujú pomerne jasne. Podľa Martiny Cyprichovej Dve tváre sveta nie sú klasickým cestopisom, ale formátom postaveným na silnom osobnom rozmere. Divák vraj krajiny nespoznáva len cez fakty, ale najmä cez skúsenosť človeka, ktorý ich dobre pozná. A tým človekom má byť práve Martin Navrátil.
TV JOJ zasa priznáva, že projekt vníma aj ako prirodzenú súčasť svojho digitálneho a dokumentárneho smerovania. Podľa televízie je práve streamovacia platforma vhodným priestorom pre obsah, ktorý si chce divák vychutnať v pokoji, nie iba „odchytiť“ vo vysielacom čase. Zároveň naznačuje, že relácia má potenciál žiť aj mimo televízie – cez sociálne siete, krátke videá, backstage momenty, fotografie či doplnkový online obsah.
A nie je to náhoda. Dnešné publikum je podľa televízie oveľa pestrejšie a náročnejšie než kedysi. Už nechce, aby ho televízia „poučovala“. Chce, aby ho vtiahla. Cestovateľské formáty tak dnes fungujú nielen ako zábava, ale aj ako inšpirácia, konfrontácia predstáv s realitou a kultúrny zážitok zároveň.
Čo ho po toľkých rokoch ešte stále fascinuje?
Na Navrátilových odpovediach je zaujímavé aj to, že napriek obrovskému množstvu ciest nepôsobí ako človek, ktorý má svet „odškrtnutý“. Práve naopak. Tvrdí, že keby ho veci neprekvapovali, už by asi necestoval. A spomína aj momenty, ktoré v ňom vyvolali skutočné zimomriavky.
Jedným z najsilnejších zážitkov bola podľa neho plavba pralesom za pralesnými slonmi v Stredoafrickej republike. „Dva-tri dni sa predierate cez niečo absolútne ťažké, málo prístupné a potom prídete na miesto, kde vládnu tieto lesné slony, kde nevidíte nikde nikoho, si tam len ty a 80 pralesných slonov. Z toho išli absolútne zimomriavky.“ Rovnako silno naňho zapôsobil aj africký Čad, kde ho po siedmich dňoch v saharských podmienkach úplne dostal národný park, ktorý mu, ako sám povedal, „vybil poistky“.
Napriek všetkým extrémom však na otázku, čo by odporučil každému, nevyberá nejakú šialene náročnú destináciu. Naopak, spomína Uzbekistan. „Je to na jednej strane exotika, v niečom nám to môže byť blízke… kombinácia histórie, jedla a prírody je niečo, čo vo vás dá ten pocit, že cestovanie môže byť stále exotické, dobrodružné, ale nie tak dobrodružné, že by išlo za váš komfort.“
Možno aj v tom je čaro jeho prístupu. Nesnaží sa za každú cenu šokovať. Skôr ukazuje, že svet je stále plný miest, ktoré človeka dokážu prekvapiť, ak sa naň pozerá otvorenejšie a menej cez filtre sociálnych sietí.
Svet má dve tváre. A možno ich máme aj my sami
Na záver znie od Martina Navrátila jedna veta, ktorá možno celú reláciu vystihuje najlepšie. Na otázku, ktoré jedno miesto by mal človek aspoň raz v živote vidieť, totiž neodpovedá názvom krajiny. Odpovedá oveľa všeobecnejšie – a možno aj presnejšie. „Aspoň raz v živote by mal človek opustiť hranice svojho štátu a spoznať iný kraj, iný život.“
Práve vtedy podľa neho človek zistí, že mnohé naše predstavy a hodnoty platia len dovtedy, kým nenarazia na inú realitu. A presne tam sa začína skutočné cestovanie. Nie pri palme, kokteile a dokonalej fotke. Ale pri strete s niečím, čo nás vyvedie z istoty, prinúti počúvať a možno nás aj trochu vráti späť k sebe.
Ak teda Dve tváre sveta splnia to, čo naznačujú odpovede tvorcov aj samotného Martina Navrátila, nepôjde o ďalší sterilný televízny výlet po atrakciách. Skôr o formát, ktorý chce ukázať, že svet je oveľa komplikovanejší, drsnejší, krajší aj zaujímavejší, než sa zmestí do jednej instagramovej fotky. A možno práve preto stojí za pozornosť. Relácia štartuje na TV JOJ už 10. apríla.
