Nebola najväčším problémom zima?
Ani nie. V lete sa pomerne bežne skáče v kraťasoch, niekedy aj bez trička. Máš padák, prilbu, topánky a ideš. Keď je na zemi tridsaťpäť stupňov, hore je síce chladnejšie, ale v tej výške si krátko. Bežná výška, z ktorej skáčeme, je okolo štyroch kilometrov a voľný pád trvá približne minútu.
Ja osobne som z nahého zoskoku neochorel a neviem ani o nikom z partie, kto by mal vážnejší problém. Oveľa nepríjemnejšie vedia byť zimné, napríklad mikulášske alebo novoročné zoskoky. Voľný pád ešte zvládneš, ale pri lete na otvorenom padáku ti poriadne vymrznú ruky a prsty. V zime si preto dáš jeden zoskok, nie päť až desať za deň ako niekedy v lete.
Čo je pri nahom zoskoku náročnejšie než pri bežnom?
Okrem zladenia rýchlosti pádu najmä pristátie. Keď sa ti podarí pristáť pekne na nohách, je to v poriadku. Ak však pristaneš na zadku alebo sa pri dopade šmykneš, môžeš si poriadne zodrať kožu. Padák ťa síce brzdí, ale pristávaš v pohybe, nie ako pri pokojnom zosadnutí zo stoličky.
Aj pri bežných zoskokoch sa občas stane, že si niekto podvrtne členok alebo si pri zlom dopade poraní zápästie. Preto nechcem, aby to vyznelo tak, že stačí vyzliecť oblečenie a skočiť. V našom prípade šlo o ľudí, ktorí mali so športom skúsenosti a vedeli, čo robia.
Hovoríš o bezpečnosti. Ako veľmi sú parašutisti kontrolovaní?
Pravidlá sú pomerne prísne. Nemôžeš len prísť na letisko a začať sám skákať bez výcviku. Máš licenciu, skúšky, preskúšania a zdravotné prehliadky. Keď dlhšie neskáčeš, potrebuješ si niektoré veci zopakovať a po dlhšej prestávke licenciu obnovovať.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneVýcvik sa za tie roky zmenil: dnes už začiatočník môže ísť na prvý voľný pád s inštruktormi, ktorí ho sprevádzajú. Ja som začínal systémom s lanom, ktorý mi otvoril padák krátko po opustení lietadla. Samozrejme, úrazy sa stať môžu, no veľká časť prípravy je práve o tom, aby človek vedel správne reagovať a neohrozoval ostatných. Systém licencií a presných postupov berieme vážne.
Na profile máš aj hory, lyžovanie a otužovanie. Aké ďalšie športy si vyskúšal?
Snowboardoval som, lyžoval, skúšal som skoky v snowparku, neskôr skialpinizmus, lezenie aj otužovanie. Ľudia tomu radi hovoria adrenalínové športy, ale podľa mňa to nie je iba o adrenalíne. Pri každej z tých aktivít som si našiel niečo iné, čo ma bavilo.
Kedysi sme mali aj neziskovku, ktorá robila vzdelávacie akcie o bezpečnom pohybe v horách. Organizovali sme napríklad kurzy lavínovej bezpečnosti pre skialpinistov a lezecké súťaže. Podieľali sme sa aj na lezeckom objekte pri takzvaných slnečných hodinách v Petržalke a robili ďalšie podujatia. K týmto aktivitám som mal vždy blízko, hoci dnes už sa každej z nich nevenujem rovnako intenzívne.
Zažil si pri niektorom športe okamih, po ktorom si prehodnotil riziko?
Áno. Keď som mal asi sedemnásť rokov, pri skoku na snowboarde som sa zle odrazil, veľmi škaredo spadol a bol som v bezvedomí. Vtedy som dokonca odmietol odvoz sanitkou, lebo som sa bál, že mi mama zakáže snowboardovať. Dodnes neviem, aká bola presná diagnóza.
Tá skúsenosť vo mne však zanechala blok a so skokmi na snowboarde som prestal. Nikdy som sa k nim nevrátil. Mal som pocit, že keby som sa do toho znovu nútil so strachom v hlave, ľahko by som urobil chybu a zranil sa opäť. Človek môže mať rád výzvy a zároveň si priznať, že v niečom už pokračovať nechce.
Odporučil by si zoskok aj niekomu, kto s extrémnymi športmi nemá nič spoločné?
Určite by som odporučil aspoň vyskúšať si ho. Myslím si, že ľudia sa potom rozdelia na dva typy: jedných to úplne nadchne a chcú pokračovať, druhí si povedia, že raz stačilo. Obe reakcie sú v poriadku.
Ak ťa to chytí, skvelé je nahovoriť na kurz aj kamarátov. My sme kedysi začínali ako skupina a počas prvých sezón sme skoro každý víkend vyrazili na iné letisko. Spoločne sme sa učili, radili si a spoznávali Slovensko z úplne iného uhla. Pri skákaní sú pre mňa veľmi dôležití ľudia. Na letisku nikoho nezaujíma, akú máš profesiu alebo koľko zarábaš. Rozprávate sa o tom, ako ste skákali a čo by ste nabudúce mohli urobiť lepšie.
Kde sa ti skákalo najkrajšie?
Na Slovensku som mal rád výjazdy, pri ktorých sa na víkend priviezlo lietadlo k Liptovskej Mare. Keď stúpaš do výšky, vidíš vodu, Nízke Tatry aj Vysoké Tatry. Je to nádherný pohľad. Skákal som aj na ďalších slovenských letiskách a v Česku či Maďarsku. Pre mňa je zaujímavé, že keď vymeníš letisko, zmení sa celý vizuálny zážitok zo zoskoku.
Klatovy v Česku sú zase dôležité pre väčšie skupinové podujatia, pretože tam majú lietadlá s vyššou kapacitou. Mnoho ľudí zo slovenskej komunity cestuje za skákaním aj za hranice. Ja som sa zatiaľ na vzdialenejšie zahraničné lokality nedostal, ale viem, že kamaráti skákali napríklad v Španielsku.
Majú podľa teba slovenskí parašutisti úspechy aj vo svete?
Máme ľudí, ktorí sa presadili. Spomínam si napríklad na slovenského inštruktora, ktorého pred pár rokmi pozvali na pokus o svetový rekord. To je podľa mňa veľká vec. Máme tiež ženy, ktoré súťažili v štvorčlenných formáciách, a viem o Slovákoch, ktorí skáču vo väčších reprezentačných tímoch v zahraničí.
O týchto úspechoch sa mimo komunity veľa nerozpráva. Pritom na veľkú formáciu potrebuješ skúsenosti, dôveru ostatných a veľmi presné ovládanie tela vo vzduchu. Nie je to iba o odvahe vyskočiť z lietadla.
Spomínal si, že komunita má aj vlastné historky. Ktorá ťa baví najviac?
Starší parašutisti si radi robia žarty, že „ja si pamätám, keď bol s*x bezpečný a skydiving nebezpečný“. Myslia tým časy, keď bol šport oveľa menej regulovaný. Majú aj rôzne legendy o tom, ako vyzeralo skákanie pred malými kamerami. Vraj keď sa kedysi niektorá žena odhodlala ukázať pilotovi prsia, lietadlo stúplo ešte o sto metrov vyššie.
Dnes, keď má skoro každý kameru na prilbe, sa takáto historka už sotva zopakuje. Beriem to ako starú zákulisnú príhodu, ktorú si komunita rozpráva, nie ako pravidlo. Na skydivingu ma baví aj to, že okolo samotného skákania vznikol vlastný svet, humor a vzťahy, ktoré pretrvajú mimo letiska.
Hovoril si aj o ľuďoch, ktorí kvôli skákaniu zmenili celý život. Čo ich k tomu vedie?
V komunite sa používa výraz „cutaway“. Pri zoskoku znamená odhodenie hlavného padáka, keď je problém, aby si mohol otvoriť záložný. Občas sa tým obrazne označuje aj rozhodnutie odstrihnúť sa od doterajšieho života a naplno sa venovať skydivingu.
Počul som rozhovory s ľuďmi, ktorí predali, čo mali, presťahovali sa k letisku a začali tam pracovať. Niektorí sa pritom k športu dostali úplnou náhodou. Samozrejme, nie každý musí zájsť tak ďaleko. Fascinuje ma však, že pre niekoho sa z jedného náhodného zoskoku môže stať celoživotná cesta.
Dokedy by si chcel skákať?
Čo najdlhšie. Existujú skupiny parašutistov nad šesťdesiat, sedemdesiat aj osemdesiat rokov, ktorí spolu skúšajú vytvárať formácie a prekonávať rekordy vo svojich vekových kategóriách. Na videách vidíš starších ľudí v kombinézach, ako s nadšením nastupujú do lietadla, a je to podľa mňa krásne.
Aj k nám chodievali starší páni, niektorí bývalí výsadkári. Už fyzicky nezvládali skákať celý víkend, ale každý rok prišli aspoň na jeden či dva zoskoky. Presne tak by som chcel raz dopadnúť: aj vo vyššom veku sa stále môcť stretnúť s partiou a vyskočiť z lietadla.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme ešte veľa skvelých zoskokov!
