V okamihu, ako na americký kontinent začali prúdiť osadníci z Anglicka, dochádzalo k tvrdým stretom medzi nimi a pôvodnými obyvateľmi Ameriky. Táto smutná kapitola dejín sa skončila de facto takmer úplným zničením kultúry pôvodných obyvateľov, ich uzavretím do rezervácií a mnohými desivými masakrami. Indiáni sa rozhodne nemienili vzdať bez boja, čoho dôkazom bola aj takzvaná vojna kráľa Filipa, ktorá prebiehala v rokoch 1675–1678.
Nájazd na mesto
Vytvorila sa vtedy široká koalícia indiánskych kmeňov, ktoré boli odhodlané brániť svoje územie proti anglickým kolonistom. Ich vodcom bol náčelník Metacomet, ktorý si od osadníkov vyslúžil prezývku „kráľ Filip“. Historici túto vojnu hodnotia ako pravdepodobne najkrvavejší konflikt v histórii koloniálnej Ameriky. Indiáni počas neho zničili mnoho mestečiek a dedín, pričom väčšinu ich obyvateľov povraždili.
Nebolo tiež výnimkou, že indiáni z dobytých miest unášali viacero mladých žien a dievčat. Podobne to bolo aj v prípade Mary Rowlandson, manželky reverenda Josepha Rowlandsona. K únosu došlo 10. februára 1676, keď na mestečko Lancaster v štáte Massachusetts zaútočili indiáni kmeňov Narragansett, Wôpanâak a Nashaway.
Počas útoku zahynulo množstvo civilistov, samotná Mary a jej tri deti však smrti len tesne unikli, hoci ostali zranení. Jej manžel sa v tom čase nachádzal v Bostone. Celkovo nájazd indiánov prežilo len 24 ľudí.
Únos
Mary sa s dcérou Sarah následne dostala do zajatia (jej dve ďalšie deti Joseph a Mary boli po nájazde od matky oddelené a odišli s iným indiánskym kmeňom), a hoci sa bála o svoj život, ako neskôr uviedla vo svojej autobiografii, žiadny z indiánov jej nikdy neublížil (hoci sa jej tým neraz vyhrážali) a ani ju neznásilnil.
Počas náročného pochodu zasneženou divočinou však zomrela jej 6-ročná dcéra Sarah. Mary bola následne predaná do otroctva náčelníkovi Quannopinovi. Pracovala preňho ako slúžka a počas ďalších pochodov nosila ťažké náklady. Bolo jej povolené pochovať svoju dcéru v tradícii jej kresťanskej (puritánskej) viery a indiáni jej dali na čítanie aj Bibliu.
Rowlandson uviedla, že to bola práve jej neochvejná viera v Boha, ktorá jej pomohla prežiť. Vo svojej autobiografii napísala, že v nej indiáni vyvolávali hrôzu, najmä keď sa pri ohni radovali z pozabíjaných kolonistov. Považovala ich za vyslancov Satana a ich rituály jej pripomínali samotné peklo.
Návrat domov
Neskôr sa jej ale podarilo stretnúť sa so synom Josephom a dcérou Mary, ktorí sa nachádzali v zajatí v iných kmeňoch. Radosť však netrvala dlho, pretože indiáni sa rozhodli posunúť viac na sever, aby unikli anglickým prenasledovateľom. Mary pre nich pracovala a zašívala im oblečenie, za čo dostávala jedlo. Toho bolo málo, navyše musela čeliť aj nepriaznivému počasiu a neadekvátnemu ubytovaniu, na ktoré nebola zvyknutá. Takýto život však bol pre indiánov denným chlebom.
Celkovo strávila v indiánskom zajatí tri mesiace, počas ktorých sa dokonca stretla aj so samotným náčelníkom Metacometom. V jeho veľkom tábore dostala lepšie šaty a viac jedla. Náčelník jej po niekoľkých dňoch oznámil, že indiáni sú ochotní ju prepustiť, ak im bude vyplatené výkupné.
To pozostávalo z 20 libier, dvoch kabátov, 17 litrov kukurice a tabaku. Výkupné napokon po mnohých týždňoch dorazilo (vyplatil ho vojak Jon Hoar) a Mary Rowlandson sa 2. mája 1676 mohla vrátiť domov. Prepustené neskôr boli aj jej dve deti, s ktorými sa napokon stretla.
Neskorší život
Mary Rowlandson sa po smrti svojho manžela presťahovala do mesta Boston a v roku 1682 vydala svoje pamäti The Sovereignty and Goodness of God. V nich sa zaoberá svojím pobytom medzi indiánmi a popisuje všetky príkoria, ktorých bola svedkom. V roku 1679 sa vydala za kapitána Samuela Talcotta. Zomrela v januári 1711 vo veku približne 73 rokov (jej dátum narodenia totiž nepoznáme presne).
Inšpirácia Posledného mohykána?
Kniha The Sovereignty and Goodness of God sa stala vôbec prvým bestsellerom v americkej histórii. Niektorí ľudia si tiež myslia, že príbeh Mary Rowlandson poslúžil ako inšpirácia pre napísanie slávneho románu Posledný mohykán od Jamesa Fenimorea Coopera (ktorý bol aj s úspechom sfilmovaný), to ale nie je pravda.
Coopera v skutočnosti inšpiroval iný únos, a to dievčaťa menom Jemima Boone a dvoch ďalších žien. Tie uniesli Čerokiovia a Šošoni v roku 1776, teda až sto rokov po únose Mary Rowlandson.
