Už odvtedy, čo sa na územie Ameriky dostali prví anglickí kolonisti, začala pre pôvodných obyvateľov éra krviprelievania a trápenia. Kolonizácia Nového sveta sa stretla s odporom mnohých indiánskych kmeňov, ktoré sa nemienili svojej domoviny vzdať bez boja.
Začali sa tak dlhé roky vojen Američanov s Indiánmi, ktoré boli sprevádzané ničením kultúry pôvodných obyvateľov, šialenými masakrami a uzavretím do rezervácií. Historici sa zhodujú, že poslednou krvavou bodkou, ktorá tento konflikt ukončila, bol masaker pri Wounded Knee. Došlo k nemu 29. decembra 1890 a Američania pri ňom vyvraždili približne 300 bezbranných Indiánov, najmä žien a detí.
Nové náboženské hnutie
Čo k tomuto šialenému barbarstvu viedlo? Aby sme to pochopili, musíme sa vrátiť do roku 1889. Práve vtedy sa medzi indiánskymi kmeňmi začalo šíriť nové náboženské hnutie Tanec duchov (Ghost Dance). Jeho inšpirátorom bol šaman Wovoka z kmeňa Pajutov. Tvrdil, že v tranze mal víziu, v ktorej videl, že sa Ježiš Kristus vráti na Zem ako Indián. Okrem toho tvrdil, že kolonistov sa podarí vyhnať a zem bude opäť patriť Indiánom. Bude úrodná, po pláňach sa budú preháňať bizóny a konečne zavládne mier.
Wovoka tvrdil, že na to, aby sa táto vízia splnila, je nutné robiť jediné: vykonávať posvätný Tanec duchov. Zakazoval ale použitie násilia proti kolonistom. Táto viera sa postupne rozšírila medzi ostatné kmene, avšak nie všetci ju prijali bez pochybností. Napriek tomu stále pribúdalo viac a viac Indiánov, ktorí prepadali tranzu, tancovali, bili na bubny a boli presvedčení, že vysnívaný raj je na dosah.
Smrť Sediaceho Býka
Vládni agenti v rezerváciách však vnímali Tanec duchov odlišne. Mali pocit, že Indiáni sa radikalizujú a pripravujú sa na boj. Obávali sa o svoje životy a žiadali o ochranu vojska. Celú situáciu navyše zneužil agent James McLaughlin na to, aby sa zbavil legendárneho vojvodcu Sediaceho Býka, ktorý mal medzi Indiánmi veľkú úctu a viedol ich proti kolonistom pri slávnej bitke pri Little Big Horne. Pri nej boli vojská Američanov rozprášené.
Sám Sediaci Býk mal veľké pochybnosti o účinnosti Tanca duchov, ale napriek tomu v ňom videl nezanedbateľný zdroj nádeje pre indiánske kmene. Začal medzi nimi hľadať bojovníkov, ktorí by boli odhodlaní brániť územia pred belochmi.
McLaughlin ho však označil ako hlavného iniciátora Tanca duchov a svojich nadriadených vo Washingtone upozornil, že patrí k hlave indiánskych vzbúrencov. Vydal aj príkaz na jeho zatknutie, avšak Sediaci Býk sa odmietol vzdať. Došlo ku krátkemu boju, pri ktorom zahynul Sediaci Býk, sedem jeho pomocníkov a osem indiánskych policajtov.
Predohra k masakru
Smrť Sediaceho Býka spôsobila medzi Indiánmi strach a obavy z pomsty osadníkov za Little Big Horn, takže sa mnohí členovia kmeňa Lakotov a Hunkpapov dali na strastiplný pochod z rezervácie Standing Rock do rezervácie Pine Ridge, ktorej velil náčelník Červený Oblak. Skupinu asi 400 Indiánov viedol náčelník Škvrnitý Jeleň, nazývaný aj Veľká Noha, ktorého agenti považovali za kľúčového stúpenca Tanca duchov.
28. decembra však Indiáni skrížili cestu 7. kavalérii, ktorej velil major Samuel Whitside. Indiáni síce mali zopár zbraní, ale bolo im jasné, že vrhať sa do boja s vojakmi je samovražda. Navyše medzi nimi bolo veľa žien a detí, ktoré mrzli a mali hlad. Škvrnitý Jeleň sa teda vojakom vzdal a tí ich odviedli do vojenského tábora pri potoku Wounded Knee Creek.
Výstrel, ktorý znamenal krviprelievanie
Tu sa velenia ujal plukovník James W. Forsyth a okolo Indiánov, ktorí sa krčili pri sebe a snažili sa zahriať, nechal rozostaviť delá. Na druhý deň ráno Forsyth vydal príkaz, aby všetci Indiáni odovzdali zbrane. Väčšina tak urobila dobrovoľne, avšak vojaci im neverili a prehľadali celý tábor a indiánske obydlia. Našli v nich 38 ďalších pušiek a niekoľko z nich zhabali aj tým Indiánom, ktorí zbrane nechceli odovzdať. Atmosféra bola poriadne napätá a vystupňovala sa, keď indiánsky mladík Čierny Kojot odmietol odovzdať svoju zbraň.
Keďže bol nepočujúci, nepočul Forsythov rozkaz na odovzdanie zbraní. Vojaci sa mu teda snažili zbraň vytrhnúť, ale on ju nechcel pustiť, a údajne bol veľmi zmätený. Napokon zbraň chcel sám položiť na kopu zhabaných pušiek, ale Američania mu ju stále trhali z rúk. A potom sa ozval výstrel.
V neskorších rokoch nasledovala veľká debata o tom, kto vlastne vystrelil. Podľa najrozšírenejšej verzie to bola práve zbraň Čierneho Kojota, ktorá pri potýčke s vojakmi nechtiac vypálila a zranila jedného z belochov. Práve tento výstrel znamenal v napätej situácii osudový zlom a začiatok masakra.
Vraždenie nevinných
Vojaci začali okamžite páliť do vystrašených Indiánov, z diel boli vystreľované šrapnely a sneh sa sfarboval krvou. Telá mŕtvych padali na zem. Zopár Indiánov sa dostalo k svojim zabaveným zbraniam a paľbu opätovali. Armáda ale bola vo veľkej presile. Vojaci bez milosti vraždili každého Indiána, ktorého uvideli. Odrazu prestali platiť akékoľvek príkazy, v chaose každý vojak strieľal ako zmyslov zbavený, a to nielen do Indiánov, ale aj do iných vojakov.
Veľká skupina žien a detí utiekla z tábora a ukryla sa v blízkej rokline. Vojaci vysadli na kone a brutálne popravovali zranených a nevládnych. Potom sa vydali ku skupine žien a detí a povraždili ich. Celkovo prežilo len 51 Indiánov, vrátane štyroch novorodencov, ktorých sa ujali členovia neďalekej rezervácie.
Celková bilancia bola takmer 300 mŕtvych Indiánov, 25 mŕtvych vojakov a niekoľko desiatok zranených. Mnohí Indiáni zomreli v krutých mrazoch na úteku pred vojakmi. Členovia armády niekoľko dní po masakri našli ich telá zamrznuté v snehu. Bol medzi nimi aj náčelník Škvrnitý Jeleň.
Bolestivé spomienky
Americká vláda vyznamenala dve desiatky vojakov, ktorí participovali na masakri Wounded Knee, medailami za statočnosť. Vojaci sa tiež snažili podsúvať, že nešlo o masaker, ale o klasický vojenský stret. To ale nebola pravda, keďže Indiáni boli neozbrojení, navyše väčšinu z nich tvorili ženy, deti a starí ľudia.
Tragédia pri Wounded Knee znamenala koniec indiánskych vojen a smutný záver pre pôvodných obyvateľov Ameriky. Sporadické bojové ťaženia pokračovali aj po Wounded Knee, avšak postupne ustali a indiánske vojny sa s konečnou platnosťou skončili.
Priamy svedok masakru, šaman Čierny Jeleň neskôr konvertoval na katolícku vieru, ostal však verný aj tradíciám svojho kmeňa. Spomienky na vraždenie mu navždy ostali v pamäti. „Vtedy som nevedel, koľko našich ľudí pri Wounded Knee povraždili,“ spomínal s odstupom rokov. „Keď sa na to dnes dívam z vysokého kopca svojej staroby, stále vidím zavraždené ženy a deti, ležiace zamrznuté na zemi, akoby som ich opäť videl mojimi mladými očami.
A vidím tiež, že v tom krvavom blate a snehovej víchrici zomrelo aj niečo iné. Zomrel tam ľudský sen. Bol to krásny sen. A ja, ktorý som mal v mladosti takú veľkú víziu – som teraz žalostný starec, ktorý neurobil nič. Obruč národa bola zlomená a zničená. Už neexistuje žiadny stred a posvätný strom je mŕtvy.“
Náčelník Červený Oblak patril len k zopár bojovníkom tej doby, ktorí sa dožili staroby. Neskôr na indiánske vojny spomínal so smútkom a trpkosťou v hlase: „Dali nám mnoho sľubov, viac ako si vôbec pamätám. Nesplnili žiadny, okrem jedného. Sľúbili, že nám vezmú našu zem. A vzali si ju.“
Miesto masakra pri Wounded Knee bolo v roku 1965 vyhlásené za národnú historickú pamiatku a americký Kongres v roku 1990 nad ním oficiálne vyjadril „hlbokú ľútosť“. Na mieste tragédie teraz stojí pomník na pamiatku nevinných mŕtvych.
Wounded Knee vo filmoch a knihách
Masaker pri Wounded Knee sa stal námetom pre mnohé knihy, filmy, básne či piesne. Medzi najznámejšie tituly patrí kniha historika Deeho Browna Moje srdce pochovajte pri Wounded Knee, ktorá vyšla v roku 1970 a stala sa bestsellerom.
Autor v nej strhujúcim spôsobom popisuje indiánske vojny, ktoré vyvrcholili práve masakrom pri Wounded Knee. Vyšla aj v slovenskom a českom preklade a v roku 2007 bola sfilmovaná pod taktovkou HBO. Z ďalších titulov stojí za zmienku Cesta na západ, masaker hrá podstatnú rolu aj vo filme Neither Wolf Nor Dog.
