Stanica McMurdo patrí medzi najchladnejšie letiská sveta
Stanica McMurdo predstavuje najväčšie vedecké centrum na Antarktíde a slúži ako dôležitý uzol pre výskum aj logistiku. Počas letnej sezóny tu prebýva približne tisíc ľudí, zatiaľ čo v zime počet obyvateľov klesá na dve stovky. So zvyškom sveta ju spájajú dve ľadové dráhy, konkrétne Phoenix Airfield a Williams Field. Fungujú len vtedy, keď hrúbka ľadu dosiahne úroveň schopnú uniesť ťažké dopravné lietadlá.
Najčastejšie sa využívajú od októbra do februára, teda počas antarktického leta. Príprava dráh sa však začína oveľa skôr. Pozemné tímy musia nájsť najpevnejší ľad, ktorý udrží plne naložené lietadlá s hmotnosťou viac než 380 ton. Na spevnenie povrchu používajú špeciálne stroje, ktoré vytvárajú dráhu počas tridsiatich hodín. Medzi jednotlivými letmi ju následne upravujú ďalších dvanásť.
Extrémne podmienky však robia každý let riskantným. Prudké snežné búrky a vietor s rýchlosťou presahujúcou 160 kilometrov za hodinu dokážu potrápiť aj skúsené posádky. Niekoľko lietadiel tu už havarovalo, no vďaka moderným technológiám sa bezpečnosť výrazne zlepšila.
Antarktída preto dnes privíta nielen výskumné tímy, ale aj komerčné lety, ktoré prinášajú nové možnosti pre vedecký aj technologický pokrok na najchladnejšom kontinente sveta.
Medzinárodné letisko Cristiana Ronalda
Uprostred severnej časti Atlantiku, približne na úrovni Maroka, sa rozprestiera portugalské súostrovie Madeira. Na východnom pobreží hlavného ostrova sa nachádza letisko pomenované po svetoznámej futbalovej legende – Cristianovi Ronaldovi. Tento dopravný uzol vznikol v 60. rokoch minulého storočia a spočiatku disponoval iba krátkou pristávacou dráhou s dĺžkou 1 600 metrov.
Na oboch koncoch ju lemovali strmé, 50-metrové útesy, ktoré dodávali pristátiu dramatický charakter. Po tragickej nehode v roku 1977, ktorá si vyžiadala desiatky životov, sa rozhodlo o výraznej modernizácii. Lietadlo počas hustej hmly vtedy dosadlo na dráhu neskoro a nedokázalo zastaviť. V dôsledku toho sa pristávacia zóna predĺžila na dnešných viac než 2 750 metrov, čím sa zvýšila šanca na bezpečné pristátie.
Napriek technickým zlepšeniam stále patrí medzi najnáročnejšie letiská v Európe. Prudké vetry, ktoré často dosahujú priemernú rýchlosť 40 km/h, vytvárajú spolu s hornatým terénom silné turbulencie. Preto sa tu stanovila presná hranica. Ak sa lietadlo približuje z južnej strany, vietor nesmie prekročiť 28 km/h. Aj preto je pristátie na Madeire považované za výnimočný výkon, ktorý zvládnu len skúsení piloti.
Najnebezpečnejšie letisko sveta – Letisko Tenzinga a Hillaryho
Uprostred majestátnych Himalájí, v nadmorskej výške 2 846 metrov, sa nachádza letisko pomenované po dvoch legendárnych horolezcoch – Tenzingovi Norgajovi a Edmundovi Hillarym. Slúži ako hlavná vstupná brána pre odvážlivcov smerujúcich na Mount Everest, pričom jeho poloha aj povestné podmienky z neho robia jedno z najnebezpečnejších miest na pristátie na svete.
Počasie v tejto oblasti sa mení nepredvídateľne. Hustá hmla, prudký vietor či náhle zrážky dokážu výrazne sťažiť akýkoľvek let. Riadiaca veža preto každé ráno rozhoduje, či dráhu sprístupní, pretože viditeľnosť často nedosahuje ani päť kilometrov. Pristávacia dráha meria len niečo vyše 500 metrov, no jej 12-percentný sklon pomáha lietadlám bezpečne zastaviť.
Na jednej strane sa dvíha horská stena, zatiaľ čo druhý koniec končí prudkým 700-metrovým zrázom. Piloti preto nemajú pri pristátí priestor na chybu. Ak sa rozhodnú pre manéver, musia ho dokončiť. Brzdenie začína okamžite po dotyku s povrchom, pretože každá sekunda rozhoduje. Každé pristátie tu predstavuje skúšku presnosti, odvahy aj absolútnej koncentrácie, akú zvládnu len najskúsenejší letci sveta.
Iba nedávno na letisko pristál aj slovenský rapper Separ, ktorý sa na svojej ceste dostal až do Base Campu Mount Everestu.
