Spomienky na detstvo – kto sa raz za čas neopustí a neponorí sa do tých sladkých čias, kedy našim najväčším problémom bolo našetriť 10 korún na skákalku, a nie celý majland na podradný nájom na okraji Bratislavy? Práve dnes je ten správny čas vyroniť slzičku šťastia a ukázať dnešným deťom, prečo by nám, legendám narodeným v 90-tych rokoch, mali naše detstvo závidieť. Pripomeňme si teda veci, vďaka ktorým si myslíme, že byť dieťaťom pred desiatkami rokov bolo lepšie a zábavnejšie ako dnes.
1. Trávili sme celé dni vonku
Znie to ako klišé, ale komu sa necnie za naháňačkami, skrývačkami, vybíjanou a skákaním cez gumu? Stavajú si ešte deti vôbec bunkre alebo domčeky na stromoch? Vyrábajú si zbrane z kúskov dreva či hrajú guľôčky a pogy? My kedysi určite áno. Sídliskové deti si určite dobre pamätajú na vrcholy protizákonnej činnosti v podobe náhodného vyzváňania na zvončeky. Keď sa dotyčný ozval v zašumenom reproduktore, buď si zdrhal, čo ti sily stačili, silné kusy ostali pod zvončekom a statočne zadržiavali prívaly smiechu. Preliezky sme nemali ultramoderné z bio eko raw plastov, stačili nám trubky pozvárané dobrým ujom Vašom z horného konca. A keď sa nám do rúk zaťala drevená trieska, mama neštartovala auto smerom na pohotovosť vystresovaná z hrozby všetkých možných civilizačných chorôb, ale zobrala Alpu, pinzetu a šlo sa na vec. Domov z vonku sme sa vracali, až keď sa zažínali pouličné lampy, alebo keď na nás mama nahnevane zakričala z okna.
2. Keď nie vonku, tak u kamoša doma
A vôbec nie spôsobom ako deti dnes. Nesedeli sme duchom neprítomne a nečumeli tupo do smartfónov. Mali sme Dostihy a sázky, Scrabble, Rummikub či Kloboučku Hop. Ku kamarátom sme chodili na návštevu bez ohlásenia. Keď neboli mobily ani internet, stačilo zaklopať na dvere a vždy sme boli vítaní s otvorenou náručou. Teta do nás vždy natlačila domáce koláče a cítili sme sa ako doma. Keď sme boli starší, hrali sme po večeroch fľašu a najťažším životným rozhodnutím bola odpoveď na otázku – pravda alebo odvaha? Priznaj sa, vždy si tŕpla, aby sa ťa nespýtali či miluješ Lukáša z 9.B, najkrajšieho chalana na škole, pretože by si musela priznať farbu.
3. Doma sme sa nenudili za Facebookom
Ak sme neboli von a ani u kamoša, trávili sme čas doma oveľa kreatívnejšie. Vystrihovačky a rôzne úlohy zo Šikovníčka, Zorničky, Macka Pusíka či Vrabčeka nás dokázali zabaviť na celé hodiny. Pri predstieraní pred mamou, že sa pilne učíme, sme pod učebnicou neskrývali telefón, ale komixy Káčera Donalda a Woloviny bez ofiny (tí neskoršie narodení Fľaka). Kvalita humoru a vtipy boli síce na úrovni nižšej ako tvoje terajšie sebavedomie po piatkových trapasoch v klube, no poznačilo nás to nejako?
4. Leto sme netrávili po all inclusive dovolenkách
Ale aj tak to boli najúžasnejšie letné prázdniny. Dovolenky a aquaparky boli len pre deti ako Richie Ritch zo Sám doma a bohatý a keďže aj oblečenie sme dedili po staršom susedovi (áno, aj keď si bola ženského pohlavia), takýto luxus bol mimo náš level. Vtedy však žiadne dieťa nepotrebovalo tobogány či masážne trysky, pretože tu vždy bola možnosť omočiť si nohy v miestnom potoku či neďalekom jazere a nik neriešil, či má dostatočnú normu pH. Gril bol taktiež výhradnou záležitosťou vyššej vrstvy. My sme za dobrodružstvom a chuťou spáleného chleba museli absolvovať túru do neďalekého lesa či na lúku. Opekali sme len slaninu od známych zo zabíjačky a ak vyšlo z rozpočtu, ušla sa aj špekačka. A čo bolo na tom najlepšie? Nikto sa nemusel báť alergickej reakcie na pele či poľné vety, pretože vtedy to ešte také rozšírené nebolo.
5. Nepotrebovali sme Messenger
Počas hodín v škole sme si posielali „lístočky“ a vymýšľali spôsoby ako ich dopraviť z jedného konca triedy na druhý. Susedovi v bytovke sme posielali poštu na špagátiku cez balkón. Pojem telefón či vysielačka bol známy len v podobe plechoviek, prípadne kelímkov od jogurtov spojených špagátikom. Nikdy sa mi nezdalo, že to malo nejaký efekt, ale robili to tak všetci, budem predsa iná? Medzi spolužiakmi sme si dokonca vymieňali fancy pamätníčky, do ktorých sme si vzájomne kreslili umelecké diela. Dievčatá si isto pamätajú výrok na prvej strane každého druhého pamätníčka: Môj pamätník v úcte majte, listy z neho netrhajte. Kto ten zákon poruší, dostane pár za uši!
6. Mali sme lepšiu stravu a pohyb
Ako deti sme si pochutnávali na parených buchtách, sviečkovej na smotane, francúzskych zemiakoch a nie na hamburgeroch, čipsoch a geneticky modifikovaných potravinách. O názve mango či pitahaya sme si mysleli, že sú astronomické pojmy, a nie ovocie. Nadčasové „manky“ robili domácu pizzu s cestom hrubým ako podošva, ale aj tak sme sa cítili ako vo filme. Mohli sme zjesť aj to, čo nám padlo vonku na zem, poobíjali sme si kolená a nedbali na prehnanú hygienu a napriek tomu sme nezomreli na žiadnu infekciu. Nechodili sme autom dnešné „diaľky“ o dve ulice ďalej. Chodili sme pešo či na bicykloch aj po daždi, nik sa nesťažoval a netrpeli sme obezitou, lebo sme všetko vybehali. Možno aj preto, že jediný najbližší počítač v okolí sme mali v škole, aj to sa na ňom musela vystriedať celá trieda po 5 minút.
7. Nezakladali sme si na materiálnych veciach
Je pravda, že chalan, čo mal BMXku, gameboya či prvé playstation bol najväčší týpek, no nikdy sa nad nami nepovyšoval. Neboli sme skúpi, hračky sme si požičiavali, so všetkým sme sa vedeli podeliť a kamarátov sme si nevyberali na základe toho, či majú adidasy alebo číňany. Oblečenie nám vydržalo niekoľko sezón, obuv sa kupovala o číslo väčšia, aby nám z nich tak skoro nevyrástla noha. Na fotke z prvých Vianoc mal tvoj oco štrikovaný sveter s divými geometrickými tvarmi, mamka naškrobenú blúzku s nafúknutými časťami na pleciach a ty hnedé menčestrové nohavice s krikľavými trakmi. Prial si si futbalku, autíčko, jojo a bol si nesmierne vďačný, keď si si pod živým stromčekom našiel aspoň jedno z toho. A hlavne, keď sme potrebovali na hranie meč alebo korunku krásny pre kamarátku, jednoducho sme si ju dokázali vyrobiť z toho, čo sme našli, a neutekali sme hneď do hračkárstva.
Titulná fotka: azet.sk
