Patrícia Ondrušková (28) je mladá Slovenka, ktorá sa rozhodla adoptovať si africké dieťa na diaľku. S takouto pomocou má skúsenosť už niekoľko rokov.

V rozhovore sa dozvieš, ako sa k tomu dostala, ako podporuje adoptované dieťa na diaľku, či je s ním v osobnom kontakte a môže sa s ním raz aj stretnúť. Ak si zvedavý, čítaj ďalej.

Povedz mi, ako si sa dozvedela o adopcii na diaľku?

Mám pocit, že to bolo ešte počas základnej školy, keď nám katechétky o tom rozprávali. Pamätám si, že so sestrou sme väčšinu svojich hračiek darovali do Afriky. Moju mamu išlo vtedy poraziť, keď zistila, že doma nemáme hračky. (smiech)

Viac som sa o to začala zaujímať počas strednej školy. Vtedy nás katechétka ako celú triedu zapojila do adopcie – každá trieda mala adoptované jedno dieťa cez organizáciu pápežské misijné diela. Pamätám si, že deti nám písali listy. Počas tohto obdobia tiež prišiel do jazykovej školy, kam som chodila, doktor z Afriky učiť angličtinu. Jeho snom bolo vždy založiť školu v rodnom meste.

Spojil sa s jedným mojím kamarátom – Marekom – a vytvorili kysuckú školu v Afrike. Kysucká preto, lebo pochádza z Kysúc, ja takisto. Marek vždy sníval, že pôjde do Afriky, a hovoril, že si vezme za ženu Afričanku. (smiech) Oslovil ho v podstate nápad toho afrického doktora, spojili sa a začali zháňať sponzorov. Na základe toho som sa potom rozhodla, že si adoptujem africké dieťa práve z tejto školy.

Čo bol ten moment, keď si si povedala, že chceš takto pomôcť?

Presný moment si nepamätám, ale odmalička som bola vedená k pomáhaniu druhým ľuďom. Ako malá som snívala o tom, že pôjdem do Afriky a budem pomáhať ľuďom. Tento sen som si, bohužiaľ, ešte nesplnila, ale môžem pomáhať aspoň takto na diaľku.

Od školy a organizácie som dostala aj certifikát, keďže nás považujú ako keby za spoluzakladateľov školy.

Ako to prebieha? Čo musí človek urobiť ako prvé, ak chce takto pomôcť?

V prvom rade musí mať v sebe túžbu pomôcť niekomu. Následne si nájsť organizáciu, ktorá sprostredkováva takúto činnosť, a kontaktovať ich. Ďalej to už je jednoduché, aj komunikácia s danou organizáciou. Peniažky sa posielajú každý rok na účet a oni ich potom posielajú do Afriky.

Niekto môže mať pochybnosti, či je to bezpečne a či ozaj idú tie peniaze daným deťom. Ako sa to dá overiť?

Poznám riaditeľa školy osobne, takže mu verím. Som s ním stále v kontakte. Ak si však chce niekto overiť, kam tie peniaze idú, tak jedine byť v kontakte s tou osobou a organizáciou. Stále vám však chodia informácie, fotky a videá detí.

Deti priraďuje organizácia, alebo je nejaká databáza, kde si vyberieš, ktorému dieťaťu chceš finančne pomáhať?

Prvé dieťa som si vybrala ja – dievčatko. Poslali mi tabuľku s menami a na základe jej mena som si vybrala – volala sa Sylvia. Ona už však dokončila základnú dochádzku v Afrike, tak som sa rozhodla pokračovať v adopcii. Z organizácie mi už sami poslali informácie ohľadom chlapčeka, ktorý potrebuje pomôcť.

Myslím si však, že keby chcel vyslovene niekto pomôcť chlapcovi alebo dievčaťu, tak by s tým nebol problém. Je to na vzájomnej dohode a komunikácii medzi vami a organizáciou. Osobne si však myslím, že keď už sa rozhodne niekto pomôcť, tak mu nezáleží na pohlaví dieťaťa.

Chodia ti aj informácie, ako sa im darí, kam išli peniaze, ako im to zlepšilo život? Vidíš pokroky?

Som stále v kontakte so slovenským koordinátorom – on nám raz za pol roka či rok pošle sumár toho, čo sa zmenilo a podarilo vybudovať. Bol už viackrát v Afrike, takže on tam kontroluje stav škôl. Som však v kontakte, ako som už spomenula, priamo s riaditeľom tamojšej školy.

On mi zase raz za tri mesiace pošle informácie, či ide všetko podľa plánu, alebo či ešte niečo potrebujú, ako sa majú deti. Pošle mi fotky a videá. Ja sa ho vždy opýtam, či viem ešte nejako pomôcť. Napríklad, keď bola pandémia, tak nás poprosili o pomoc, pretože tam všetko zdraželo a potrebovali kúpiť zásoby ryže pre deti. Je na každom, či dokáže ponúknuť ešte extra pomoc, alebo tá finančná je už dostatočná.

Okrem školy postavili aj škôlku pre deti. Vykopali tam studňu, aby mali deti prísun pitnej vody. Teraz by chceli pre deti kúpiť počítače, aby boli aj digitálne gramotné.

Naopak, ty figuruješ v ich živote ako anonymný darca, alebo vedia o tebe, kto si?

„Moje“ dieťa Kafu vie o mne. Predtým mi písala aj Sylvia, posielala mi obrázky. Takže, nefigurujem ako anonymný darca v ich životoch, deti o mne vedia.

Je dané minimum, čo musíš poslať, alebo to je len na tebe, koľko pošleš?

Je stanovená výška školného na rok – v súčasnosti sa to pohybuje tuším okolo 110 eur. Samozrejme, všetko závisí aj od finančných možností daného darcu. Buď sa môže zložiť ešte s iným ľuďmi, alebo môže prispieť, koľko mu to finančná situácia umožňuje, ak chce pomôcť.

Je možné peňažnú pomoc prerušiť, ak sa človek dostane sám napríklad do finančnej tiesne?

Prerušiť finančnú podporu je, samozrejme, hocikedy možné. Záleží na každom, ako sa rozhodne a aké má možnosti, ale je dobré dať organizácii vedieť čo najskôr.

Okrem financií je možné poslať deťom aj iné veci, ak by si chcela? Napr. vianočný darček?

Je možné poslať deťom vianočný darček. Keď deti písali svojim darcom, tak ich prosili o rôzne veci. Väčšinou ich potom vezme slovenský koordinátor, keď cestuje do Afriky, a dá to deťom osobne.

Je tu možnosť, že sa raz s tým dieťaťom môžeš stretnúť aj osobne?

Áno, je tu tá možnosť. Ja som sa ešte osobne s „mojím“ dieťaťom nestretla, ale pár z našich podporovateľov sa už bolo pozrieť v škole a na deti. Dokonca pre nich vybudovali aj malú izbičku, kde môžu stráviť niekoľko dní.