Videla som, že občas robíš aj také výstavy či stretnutia priamo v lese, kde ukazuješ svoje šperky a rozprávaš aj o živote v prírode. Ako často ich robíš, koľko ľudí na ne približne príde a čo ich najviac zaujíma?
Nápad urobiť výstavu svojich šperkov priamo u seba doma mi napadol minulý rok, keď som zorganizovala prvú. V podstate som práve nemusela byť na žiadnom jarmoku, mala som voľný víkend a potrebovala som si zarobiť. Jednoducho mi napadlo, že by bolo fajn, keby som nemusela niekam chodiť a naháňať ľudí, aby si niečo kúpili, ale, naopak, by ľudia mohli prísť ku mne. (smiech)
Zároveň som chcela ukázať prostredie, v ktorom žijem a tvorím, a svoju tvorbu tak odprezentovať čo najautentickejším spôsobom – presne tam, kde tie šperky vznikajú. Minulý rok som teda urobila prvú výstavu, na ktorú prišlo asi 30 ľudí. Potom som zorganizovala druhú a tam ich prišlo okolo 20. Tento rok som robila tiež dve a na každú už prišlo približne 50 ľudí.
To už bolo dosť náročné. Keď som s tým začínala, myslela som si, že pozvať ľudí ku mne domov bude jednoduchšie ako ísť niekam na jarmok. Ale vôbec to nie je jednoduchšie, práve naopak. Je to oveľa náročnejšie, najmä mentálne. Človek musí myslieť na všetko, čo treba pripraviť, na propagáciu a na množstvo ďalších vecí. Z poslednej výstavy som sa spamätávala asi týždeň. Ale bolo to super, nejde o to, že by som sa sťažovala. Jednoducho to bolo fakt náročné.
No a čo sa ťa najčastejšie pýtali?
Najčastejšia otázka, ktorú dostávam, je: „A ty sa nebojíš?“ A moja odpoveď je, že vôbec. Nebojím sa ani zvierat, pretože tie nie sú hlúpe. Keď cítia človeka, nemajú dôvod sa k nemu približovať, keď majú celý široký les. Občas síce prídu bližšie, ale medzi nami funguje taký prirodzený rešpekt a plachosť – z mojej aj z ich strany.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneĽudia sa ma, samozrejme, pýtajú aj na medvede. Áno, máme ich tu. Niekedy, keď som sama vonku v lese a napadne mi, čo ak tam bude medveď, tak sa, samozrejme, bojím. Bežne však strach nepociťujem.
Ani toho, že tu bývam sama, sa nebojím. Nemám strach, že by sem niekto prišiel a vykradol ma. Je to pomerne neznáme miesto, nie sú tu turistické trasy ani nejaké atrakcie, takže sem veľa ľudí nechodí.
Zároveň som však pomerne blízko civilizácie. Dedina je vzdialená asi kilometer, v okolí sú ďalšie chaty, mám susedov. Chata má tiež niekoľko bezpečnostných prvkov. Polícia je navyše dve dediny odtiaľto, takže v prípade potreby tu môžu byť veľmi rýchlo. Čím dlhšie tu bývam, tým viac tu mám aj známych, takže sa tu cítim veľmi bezpečne.
Predávaš šperky online, ale chodíš aj na jarmoky. Kde majú väčší úspech?
Vieš čo, je to celkom zaujímavé, pretože cez internet sa mi predáva úplne iný tovar ako na jarmokoch. Online mi idú skôr drahšie, umeleckejšie šperky, pretože ich viem krásne odprezentovať a nafotiť. Baví ma, že ich môžem fotografovať priamo v krásnej prírode.
Na jarmokoch sú však šperky vystavené len v škatuľkách, v mojom stánku, hoci aj ten ľudia chvália, že pôsobí rozprávkovo a čarovne. Tam sa mi preto viac predávajú lacnejšie kúsky.
Na jarmok totiž väčšina ľudí nepríde s tým, že si chce kúpiť šperk za 50 či 100 eur. Občas sa to, samozrejme, stane, ale častejšie si ľudia vyberú nejakú menšiu drobnosť. Postupne som sa teda naučila, čo sa mi oplatí predávať online a čo skôr na jarmokoch.
Vrátim sa k bývaniu. Spomínala si, že máš kúpeľňu, sprchu aj toaletu – máš tam teda všetko úplne klasicky ako v bežnom dome či byte? Človek si totiž pri predstave bývania v lese môže predstaviť aj kúpanie v potoku alebo kadibúdku, keď to tak nadnesiem.
Je to úplne klasická kúpeľňa. Mám tam sprchový kút, WC aj umývadlo. Zatiaľ mám umývadlo iba v kúpeľni, v kuchyni ho ešte nemám. Kuchyňa stále nie je dokončená, momentálne tam mám len provizórnu dosku, ale dúfam, že tento rok už budem mať hotovú kuchynskú linku aj s umývadlom. Zatiaľ mám teda zdroj vody len v kúpeľni.
Ako vyzerá tvoj bežný deň v lese? Čo robíš počas dňa od rána až do večera?
Momentálne ešte nekúrim, takže môj bežný deň je pomerne jednoduchý. Ráno vstanem, dám si kávu a buď sa pustím do výroby šperkov, alebo robím niečo okolo chaty. Teraz mám napríklad veľa práce s drevom, takže ešte pred naším telefonátom som ukladala drevo.
Každý deň sa snažím aj prejsť, ideálne niekam na otvorené priestranstvo a na slnko. Keďže som obklopená stromami a je tu pomerne málo svetla, naučila som sa chodiť pravidelne von aj kvôli psychike a pohybu.
V zime je môj režim náročnejší, pretože kúrenie je prakticky full-time job. Ráno musím vyčistiť krb, vybrať popol, zakúriť, nanosím drevo a upracem po kúrení, čo mi zaberie aj polhodinu až hodinu. Potom popritom vyrábam šperky, varím a cez víkendy chodím na jarmoky. Cez týždeň sa snažím robiť si aj voľno, hoci niekedy je ťažké zastaviť, keď človek pracuje v takom tempe.
A čo sa týka odpadu, ako to funguje? Chodia tam normálne smetiari alebo musíš odpad odviezť niekam do dediny?
Smetiari sem nechodia. Odpad vynášam do dediny, kde sú verejné kontajnery na plast a sklo, takže triedim. Komunálny odpad odvážam na miesto svojho trvalého pobytu v meste, kde za odvoz odpadu aj platím.
Všetko, čo je papierové a dá sa spáliť, dávam do krbu. Zároveň sa snažím odpad čo najviac triediť a zbytočne ho nevytvárať, hoci v dnešnej dobe je to niekedy naozaj ťažké.
Napríklad keď si objednávam materiál, často príde zabalený v niekoľkých vrstvách plastových sáčkov a v škatuli. Z toho som niekedy až na nervy. Snažím sa preto sáčky, ktoré sa dajú ešte využiť, recyklovať a použiť ich napríklad pri balení objednávok pre zákazníkov. Snažím sa teda na ten odpad myslieť, ale zase to nehrotím nejako radikálne.
Pochopila som, čo ťa na živote v lese láka a robí šťastnou. Naopak, čo ťa vie na živote v lese najviac potrápiť?
Najčastejšie bojujem s tým, že je tu málo svetla. Najviac sa to prejavuje na jeseň a v zime. Minulá zima bola moja prvá a bola dosť náročná aj po psychickej stránke. Teraz už však viem, do čoho idem, na čo sa pripraviť a čo robiť, aby ma to nezlomilo.
Veľkým problémom sú aj hlodavce. Chodia sem najmä plchy a lesné myši, ktoré sa dostávajú do chát, lezú po povale alebo sa ukrývajú v stenách a pod obkladom. Vie to človeka poriadne potrápiť, dokonca ma niekedy v noci budia. Snažím sa ich preto zbavovať pomocou pascí a dostupných metód.
Ale stále aj po tom všetkom by si nemenila?
Nie, nie, nemenila by som to. Minulú zimu som na tom bola dokonca tak zle, že som bola ochotná odísť späť do mesta, ale nakoniec sa to nestalo a som za to rada.
Myslím si, že je to do veľkej miery aj o nastavení v hlave. Zároveň sú však veci, na ktoré sa človek jednoducho nedá pripraviť. Niekedy ťa poriadne zomelú a až potom zistíš, čo si možno robila zbytočne, čím si sa nemusela toľko trápiť a čo sa dá nabudúce zvládnuť o niečo ľahšie.
