Mladá slovenská herečka Veronika Lackovičová: Pri Dunaji som veľakrát musela prísť na pľac o štvrtej ráno. Už len dostať sa na kasting je úspech (ROZHOVOR)

Práca herca so sebou prináša mnoho rôznorodých skúseností. Kastingy, neustále meniace sa štáby a hereckí kolegovia predstavujú v spojení s kilami textov a scenárov asi jedno z najdynamickejších zamestnaní na svete. Ako to ale vyzerá na Slovensku? Je tu veľká konkurencia? Ako sa dá dostať na filmovací pľac?

Už len cesta z vysokej školy a na kasting býva ťažkým úkonom, avšak niektorí mladí herci to dokázali. Medzi nich patrí aj Veronika Lackovičová, mladá herečka, ktorú môžeš poznať z televízneho seriálu Dunaj, k vašim službám.

Tá nám v rozhovore porozprávala, s akými strasťami, očakávaniami a kuriozitami sa ako nádejná herečka na Slovensku stretáva.

Ako si sa k herectvu dostala?

K herectvu som sa dostala až v 15 rokoch, keď som nastúpila na konzervatórium, ktoré som študovala v Bratislave. Bolo to muzikálové konzervatórium, vtedy som chcela iba spievať. Spievala som od piatich rokov. Paradox bol ten, že keď som v desiatich rokoch chcela chodiť na dramatický krúžok, tak som sa zľakla výučby herectva a nechcela som mať s herectvom nič spoločné. Nechcela som byť herečkou.

Potom som sa vrátila k herectvu až v pätnástich na konzervatóriu a tiahne sa to až doteraz. Začínala som teda muzikálovým herectvom, potom som sa dostala do činoherného herectva, divadla, a až teraz som zakopla o televízne herectvo.

Ty si vlastne absolvovala dve herecké vysoké školy – Vysokú školu múzických umení v Bratislave a Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Aké si mala skúsenosti s týmito školami?

Plynule som pokračovala z konzervatória na VŠMU. Najprv som sa ale pokúšala dostať do Brna na JAMU, chcela som tam študovať muzikál. Malo to viac spojenie s hudbou, čo som chcela robiť. No ale tam sa stala taká vec, že som bola prvá pod čiarou. Takže som nemala inú možnosť, než nastúpiť na VŠMU. Tam som si spravila bakalára, no nebola som tam spokojná. Potom som nastúpila na Akadémiu umení v Bystrici, kde som dokončila svoju vysokoškolskú púť.

Obidve školy mi dali veľa, ale od VŠMU som čakala viac. Ako sa hovorí, kto neočakáva, ten sa nesklame. A ja som očakávala. Pre mňa boli, tým že som išla z konzervatória, prvé dva roky na VŠMU vlastne tým istým, čo som zažila na konzervatóriu. Nedalo mi to prakticky nič. Tretí ročník bol pre mňa úplný „mordor“, lebo som si tam s nikým poriadne nesadla.