9. Je veľmi smutné, koľko ľudí má vo väzení vlastne lepší život ako vonku. Po prepustení čo najrýchlejšie niečo vyvedú, len aby sa mohli vrátiť. Pracujem na väzenskej ošetrovni a vídam takých ľudí prakticky každý deň. Majú neriešené duševné problémy, nízke IQ, nechajú sa ľahko zmanipulovať a v base ich aspoň niekto nakŕmi.
10. Keď sa povie väzenie, väčšina ľudí si predstaví mreže a jednu celu za druhou. Mnohé väznice pritom pripomínajú klasické vysokoškolské internáty. A ani tie plechové záchody bez dosky nie sú také bežné.
11. Počas štúdia medicíny som dostala rotácie v miestnej väznici. Dosť ma zarazilo, že väzni – minimálne tu v USA – musia platiť za zdravotnú starostlivosť rovnako ako ľudia vonku. Keď si chorý, modli sa, aby ti ostalo 30 dolárov z nákupu potravín, aby si mal na lieky na predpis.
Potrebuješ ísť za špecialistom? Ak ti rodina nepošle zopár stoviek, máš smolu, a aj ak áno, najbližších 10 mesiacov sa k nemu nedostaneš. Ľudia sa často sťažujú, že väzni „žijú z ich daní“, preto som predpokladala, že toto všetko hradí štát. Očividne nie.
12. Mnohí by sa čudovali, koľkí ľudia sa zamestnávajú vo väzniciach s jediným jediným cieľom – pašovať za mreže kontraband. Nebudem klamať, je to solídna bokovka. Poznám ľudí, ktorí si takto privyrábajú tisíce mesačne, a za čo? Za to, že prinesú nejaké kvalitnejšie vložky či cigarety s filtrom.
13. Najväčším trestom nie je to, že nemôžeš ujsť za brány väznice, ale to, že nemôžeš ujsť zo svojej vlastnej hlavy. Toľko bežných ľudí nevie vydržať so svojimi vlastnými myšlienkami – neustále scrollujú na telefóne, volajú priateľom a rodine, nevedia byť ani na sekundu sami. A to ešte ani nič zlé nespravili. Nemať sa kam skryť pred vlastnými myšlienkami je miestami na zbláznenie.
14. Bratranec si odsedel niekoľko rokov. Doteraz tvrdí, že ho najviac šokovalo to, akí boli všetci slušní. Vo filmoch sa do seba väzni nonstop púšťajú, len sa o niekoho náhodou obtrieš pri prechádzaní a už sa ti vyhráža, že ťa v spánku odpraví. Z jeho skúsenosti si nikto nebúchal do hrude, len aby si niečo dokázal. Všetci hovorili s dovolením, pardon, prosím a ďakujem. Práve ľudia, ktorí mali pocit, že slušnosť je pod ich úroveň, najčastejšie končili s monoklami.
15. Dozorcovia nie sú „tí dobrí“, ktorí strážia „tých zlých“. Pravidelne sú to práve dozorcovia, ktorí podnecujú k násiliu a vytvárajú konflikty aj tam, kde byť nemuseli.
