9. Mal som skvelý život – vlastný byt, vlastnú firmu, krásnu rodinu a skvelých priateľov. Kvôli vojne som stratil všetky nehnuteľnosti a zrazu som nedobrovoľným emigrantom v Európe. Žijem s vedomím, že aj keby vojna skončila hneď zajtra, tak by som sa nemal kam vrátiť. Nechcem sa sťažovať, lebo viem, že mohlo byť aj horšie. To ale moju aktuálnu situáciu nijako nezľahčuje.
10. Niektorí ľudia videli vojnu len vo filmoch, a je to znať. Nie, nie každý musí žiť v polozrúcanom dome a žrať potkany, aby sa vojna v jeho krajine dala považovať za „skutočnú“. Nie, funkčné prevádzky McDonald’s a otvorené nákupné centrá nerobia z našej vojny vymyslenú. Úplne v pohode si môžeš ísť kúpiť tekvicové latté 15 minút po obrovskom útoku balistickej rakety alebo si dať 20 kilometrov od frontovej línie sushi v reštaurácii (napríklad v Kramatorsku ich je mnoho).
11. Veľa vecí sa dá odpustiť, no niektoré nie. Čo Rusom nikdy neodpustím, je, že ich krajina ukradla mojim deťom detstvo. Pripravila ich o akúkoľvek radosť, o možnosť objavovať ich rodnú krajinu, chodiť na výlety, hrať sa kdekoľvek, kde chcú, a všeobecne skrátka žiť život, aký si dieťa zaslúži.
12. Už niekoľkokrát som si vypočula, nech sa „vrátim naspäť, odkiaľ som prišla“. Rada by som všetkým týmto ľuďom odkázala, že ak by som sa ja či moje deti vrátili do nášho rodného mesta, tak by nás zavreli do filtračného tábora, znásilnili, mučili a pravdepodobne aj zabili len preto, že hovoríme po ukrajinsky.
13. Z úst – najmä pravičiarskych – politikov často počúvame, že vojna na Ukrajine nemá nič spoločné so Spojenými štátmi a USA nemá žiadnu povinnosť podporiť Ukrajinu. Všetci akosi zabúdajú spomenúť, že USA má povinnosť podporiť Ukrajinu. Tá vyplýva z Budapeštianskeho memoranda.
V ňom sa Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké a… nuž, Rusko… zaviazali, že poskytnú Ukrajine bezpečnosť výmenou za to, že sa vzdá svojich jadrových zbraní. USA musí brániť Ukrajinu alebo nám vrátiť naše jadrové zbrane. Ak tak učinia, nech už si potom robia, čo uznajú za vhodné.
14. Žijem v hlavnom meste Ukrajiny a každú noc počúvam sirény a výbuchy. Rusi zámerne útočia cez noc, aby sme nemohli spať. Keď sa mi podarí aspoň na chvíľu zaspať, prenasledujú ma nočné mory, v ktorých moji blízki umierajú zas a znova. Potom sa zobudím, idem do práce a vrátim sa domov. Mojou jedinou motiváciou žiť je fakt, že ak by som zomrel, túlavé mačky v mojom susedstve by ostali hladné. Dať im večer jesť a trochu ich pomojkať je momentálne jedinou radosťou, ktorú v živote mám.
15. Aj keď toto celé skončí, nikdy sa z toho nezotavíme. Fakt neviem, na čo som myslel pred vojnou. Vojna je to prvé, na čo myslím, keď sa zobudím, a to posledné pred tým, ako zaspím. Keď nie som zamestnaný niečím iným, jediné, na čo som schopný myslieť, je vojna.
