Nahliadnutie za oponu slovanskej, a teda aj slovenskej mytológie je často veľmi zaujímavé. V legendách, príbehoch či rozprávkach sa dochovali historky o najrôznejších bohoch, démonoch, vílach či strašidlách. 10 z nich sme ti už predstavili v našom prvom článku, teraz prichádzame s pokračovaním.

Tajomných a strašidelných bytostí totiž obsahuje slovanská mytológie oveľa viac.

1. Domovik

Domovik, nazývaný aj domovoj, je domáci duch, trochu podobný škriatkovi. Má podobu starého muža s dlhou bradou a vlasmi, niekedy je pokrytý srsťou. Nešlo o démona, ale o priateľského ducha, ktorý sa spájal s ochranou domu. Verilo sa, že keď sa zjaví, prinesie rodine šťastie. Ako ochranca tiež dával pozor na statok, domácnosť a jej členov.

Dokázal na seba brať podobu rôznych zvierat, najčastejšie psov, mačiek, potkanov či medveďov. Popularite sa tešil najmä v Rusku, Bielorusku či na Ukrajine. Známym však bol aj na území dnešného Slovenska a Česka.

2. Permoník

Permoník, alebo aj piadimužík, je malá bytosť, často démonického pôvodu. V istom slova zmysle ide o slovanskú obmenu gnóma či trpaslíka. Permoníci obývali bane a doly, ktoré zároveň ochraňovali. Boli drobnej postavy, mali veľkú hlavu, dlhú bradu a obliekali sa ako baníci. Často ich zobrazovali so zapálenou lampou.

Keď sa permoník objavil v bani či v doloch, jeho prítomnosť sa zvykla vykladať rôzne. Verilo sa napríklad, že bol nositeľom nešťastia, ale nemuselo to tak byť vždy. Odporúčalo sa, aby baník, ktorý permoníka stretne, nezabudol mužíčka pozdraviť. V opačnom prípade mu hrozilo nebezpečenstvo. Ak človek počul permoníkov pri práci, väčšinou to značilo šťastie.

3. Šišiga

Šišiga je označenie pre lesnú divú žienku, resp. vílu. Veľkú popularitu mala najmä v ruskej mytológii, známa však bola aj v iných slovanských krajinách. Najčastejšie je popisovaná ako mladá, bledá žena bez šiat a s dlhými vlasmi.

Ľudia sa jej väčšinou báli a považovali ju za zlé znamenie. Jej domovom boli husté lesy. Keď sa jej človek priplietol do cesty, mohlo ho to stáť život. Šišiga prinášala smolu hlavne tým, ktorí sa radi opíjali.

4. Lešij

V lesoch ešte chvíľu ostaneme. Predstavíme si totiž ich hlavného ochrancu. Tým nebol nikto iný než Lesovik, nazývaný aj lešij, polisun či mochovik. Išlo o ducha lesov, ktorý vyzeral ako zarastený, starý muž. Jeho pokožka bola často posiata srsťou a išlo vlastne o akýsi hybrid humanoida a zvieraťa (niekedy je zobrazovaný s rohmi, chvostom či kopytami).

Väčšinou boli mimoriadne veľkého vzrastu, ale len v lese. Ak sa dostali mimo lesa, boli okom takmer nepozorovateľní a dokázali sa skrývať medzi steblami trávy. Dokázali sa premeniť aj na obyčajne vyzerajúcich ľudí, ale väčšinou neboli k ľuďom naladení práve priateľsky.

5. Fext

Fext, nazývaný aj fest, je nadprirodzená bytosť, pre ktorú je charakteristická nezraniteľnosť a nesmrteľnosť. Pokiaľ sa aj fexta na prvý pohľad podarilo zabiť, jeho ostatky sa v skutočnosti nerozložili. Fexti podľa všetkého vyzerali ako obyčajní ľudia, ale disponovali veľkou silou, ľahko sa im hojili rany a údajne mali aj nadprirodzené schopnosti.

Hovorilo sa, že za ich nezraniteľnosť môže čierna mágia, prípadne upísanie duše diablovi. Niektorí popisovali fextovu nesmrteľnosť ako prekliatie, ktorým sa mohol vykúpiť len dobrým skutkom. Okrem Česka a Slovenska boli príbehy a legendy s fextom rozšírené aj v Nemecku či Švédsku.

6. Hýkal

Hýkal, prípadne hejkal, je divý mužík, ktorý má korene v českom folklóre. Ide o lesného démona, ktorý vydáva špecifické ťahavé volanie (odtiaľ jeho pomenovanie). Podobne ako napríklad lesovik, aj hýkal mal podobu muža pokrytého srsťou či machom. Išlo o zápornú, démonickú bytosť. Pokiaľ jej človek skrížil cestu, nečakalo ho nič dobré.

Rovnako sa neodporúčalo hýkalovi odpovedať na jeho volanie. V tom prípade tento démon človeka roztrhal na kúsky, prípadne mu vyskočil na chrbát a jazdil na ňom po celom lese. Išlo o zlomyseľného démona, ktorý pocestných rád desil a vysmieval sa im.

Hýkal bol známy aj tým, že mal unášať ľudské ženy a bral si ich za manželky. Ak sa ale žena niečím previnila, alebo chcela od hýkala utiecť, démon ju zabil a často zabil aj jej dieťa.

7. Morena

Morena, nazývaná aj morana, muriena či kyselica, je označenie pre bohyňu zimy. Spájaná bola najmä so smrťou, v jej postave ľudia personifikovali zimu, nešťastie a nedostatok úrody. V ľudovom folklóre sa dodnes zachovala tradícia pálenia (či utopenia) Moreny, ku ktorému dochádza na jar, keď sa končí jej vláda.

Aj napriek tomu, že bola spájaná so smrťou a negatívnymi javmi, popisovali ju ako mimoriadne krásnu ženu. Jej sestrou bola Živa, bohyňa jari a života.

8. Víla

Víla je dobre známa nadprirodzená bytosť, ktorú nájdeme v mnohých kultúrach na svete. Korene má pravdepodobne v slovanskej mytológii, ale podobné bytosti boli známe pod inými menami aj u Keltov, Grékov či Germánov. Víla bola popisovaná ako mladá a krásna žena, ktorá lákala pocestných svojou krásou.

Ich podstata sa rôznila. Boli vnímané aj ako božstvá, inokedy ako čarodejnice či duchovia mladých žien, ktoré zomreli predčasnou smrťou alebo vlastnou rukou. Mohlo tiež ísť o nepokrstené deti, ktoré utopili ich vlastné matky. Často sa ukazujú nahé či polonahé.

K ľuďom sa správali rôzne, kolujú príbehy o ich pozitívnom vplyve, ale aj negatívnom. V niektorých legendách ľudí topili, ničili mosty či priehrady, ale v iných zase naopak ľuďom pomáhali a ochraňovali ich.

9. Sudičky

Známymi postavami slovanského folklóru sú sudičky. Väčšinou sa vyskytovali v trojici pri kolíske s novorodencom. Išlo o démonov osudu, ktorí dávali dieťaťu do vienka rôzne vlastnosti. Každá zo sudičiek predstavovala iné vlastnosti človeka (krásu, rozum a bohatstvo, niekedy aj smrť).

Ich výzor sa líši. Niekedy mali podobu troch krásnych a mladých žien, oblečených v bielych šatách. Inokedy vyzerali ako milé starenky, sediace pri kolovrátku, na ktorom priadli nitky ľudských osudov. Keď nadišiel čas, aby človek zomrel, sudička niť jeho života prestrihla nožnicami. Ľudia s nimi prichádzali do kontaktu len málokedy.

10. Polevik

Polevik, či polevoj alebo belun, je duch polí. Výrazné postavenie mal najmä v ruskej mytológii. Jeho varianty sa ale vyskytovali aj v českom či bieloruskom folklóre. Podobne ako v prípade lesovika ide o bytosti, ktoré chránia úrodu a polia. Väčšinou boli pomerne malého vzrastu (hovorilo sa, že dorastajú do výšky obilia), mali kučeravé vlasy a bielu bradu.

Niektorí však vyzerali oveľa démonickejšie (mali tri hlavy a ohnivé jazyky). Ich vzťah k ľuďom bol rozdielny a zrejme závisel od toho-ktorého polevika. Napríklad sa medzi nimi našli dobráci, ktorí ľuďom dávali dary. Väčšinou ale len ľuďom, ktorí si polevikov ctili.

V opačnom prípade vedeli byť k ľuďom veľmi zlí. Istou paralelou k polevikovi je známy prízrak poludnica, ktorý sa objavuje na poliach na pravé poludnie, keď majú ľudia odpočívať. Kto ale napriek tomu pracuje, skončí v pazúroch poludnice.

Ak ťa tento článok zaujal, jeho 1. časť nájdeš tu.