Môžu si influenceri uviesť do nákladov plastiku či dovolenku? Daňový poradca nám priblížil, aké pravidlá platia pre online platformy

Online priestor nie je výnimkou z daňových pravidiel, len ich uplatňovanie býva zložitejšie. Príjmy prichádzajú z rôznych krajín a v rôznych formách, náklady sa prelínajú so súkromným životom a hranica medzi tvorbou, hobby a podnikaním nie je vždy ostrá.

Vo svete influencerov, tvorcov obsahu a ďalších ľudí, čo zarábajú z online platforiem, tak nemusí byť úplne jednoduché zorientovať sa v tom, z čoho a ako sa platí daň. Mnohí tvorcovia robia chyby, alebo sa aktívne snažia so systémom vybabrať.

Ing. Peter Dravecký, daňový poradca a partner Dravecký & Partner Tax, s.r.o., nám v rozhovore vysvetlil, aké pravidlá platia pre zdaňovanie príjmov z online platforiem, čo je možné evidovať ako náklady a čo rozhodne nikdy nerobiť, ak človek nechce mať problémy s Finančnou správou.

Odpovede nášho respondenta potvrdili to, čo si mnohí z nás už dávno mysleli – Slováci sú národ špekulantov. Ing. Dravecký uviedol mnoho prípadov z praxe, keď si ľudia snažili zdôvodniť nákup šperkov, exotickú dovolenku či bazén pri dome ako podnikateľský náklad. Netreba snáď ani dodávať, že ich argumentácia nemala veľký úspech.

Za akých podmienok vzniká daňová povinnosť pre niekoho, kto zarába z online platforiem?

Vždy, keď tvorca dosiahne zdaniteľný príjem. Nezáleží na tom, či sa považuje za podnikateľa, či má živnosť, ani z ktorej krajiny platforma platí. Slovenský daňový rezident zdaňuje na Slovensku príjmy z celého sveta – teda aj z YouTube, Herohero, OnlyFans či Sashe.

Daňové priznanie za rok 2026 treba podať, ak príjmy presiahnu 2 983,37 €. Pozor, rozhoduje príjem, nie zisk. Započítavajú sa aj produkty, ktoré tvorca dostal za propagáciu (barter), aj príjmy zo zahraničia. Termín je 31. marec nasledujúceho roka, pri zahraničných príjmoch sa dá predĺžiť až do 30. septembra.

Dôležité je aj to, o aký príjem ide. Reklamné spolupráce, affiliate, predplatné či predaj vlastných produktov sú spravidla podnikaním a treba na ne živnosť. Príjmy z vlastných videí, fotiek či textov môžu byť autorským príjmom – bez živnosti, no zdaniť ich treba rovnako. Od toho sa odvíja sadzba dane (15 % alebo 19 až 35 %), možnosť paušálnych výdavkov aj odvody.

A nejde len o daň z príjmov. Pribudnú odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne a často aj DPH. Pri obrate 50 000 € za rok vzniká povinnosť registrovať sa, pri 62 500 € sa tvorca stáva platiteľom okamžite.

Najviac však tvorcovia podceňujú registráciu podľa § 7a zákona o DPH. Vzniká bez ohľadu na obrat, už pri prvej službe prijatej z iného štátu EÚ alebo poskytnutej do iného štátu EÚ. Pri službách z krajín mimo EÚ zasa môže vzniknúť povinnosť zaplatiť DPH. A ak platforma zrazila daň v zahraničí, napríklad v USA, rieši sa to zápočtom podľa zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia.

Čo ak účet vystupuje anonymne? Ako ho vie finančná správa stotožniť?

Anonymita voči publiku neznamená anonymitu voči štátu. Peniaze musia niekam prísť – na konkrétny účet, teda ku konkrétnemu menu. A práve platobný tok je najspoľahlivejšia stopa.

Finančná správa má informácie z viacerých zdrojov. Platformy pri výplate overujú totožnosť a tie v EÚ musia podľa smernice DAC7 hlásiť príjmy predávajúcich. Štáty si tieto údaje automaticky vymieňajú. Banky a platobné služby – pravidelné platby od Google, Stripe, PayPalu či Paxumu sú na účte vidieť a údaje o účtoch v zahraničí sa tiež vymieňajú.

Ďalším zdrojom sú obchodní partneri. Firma, ktorá tvorcovi zaplatila za reklamu, má faktúru aj zmluvu, takže pri jej kontrole sa tvorca „objaví“ automaticky. A napokon sociálne siete samotné – propagované značky, štýl života, produkty a služby, ktoré tvorcovia sami ukazujú.

Netreba zabúdať ani na to, že daň sa dá dorubiť spätne spravidla do 5 rokov, v niektorých prípadoch až do 10 rokov.

Čo všetko si môže tvorca uviesť do nákladov?

Len to, čo preukázateľne slúži na zarábanie peňazí. Zákon hovorí o výdavkoch na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Dokazovať to musí tvorca, nie daňový úrad. A čo je na osobnú potrebu, daňovým výdavkom nie je, ani keď sa to „trochu“ objaví vo videu.

Úprimne – presne určiť, koľko percent veci slúži na prácu a koľko na súkromie, sa nedá. Daňovník, jeho poradca a daňový kontrolór sa na tom zhodnú len málokedy. Preto je dôležité, čo sa s vecou stane po nákupe. Použije sa v ďalších videách? Predá sa za polovicu ceny? Alebo sa medzi „nákladmi“ stratí, nie je o nej žiadna evidencia a doma sa ďalej používa? Potom vzniká otázka, či nešlo výlučne o súkromný nákup.

1. Fotoaparát, kamera, mikrofón, svetlá, počítač. Spravidla áno, zariadenia nad 1 700 € sa odpisujú. Ak ich tvorca používa pravidelne a dlhodobo, nie je dôvod, aby ich správca dane neuznal. Pri súkromnom používaní si uplatní len pomernú časť.
2. Prenájom izby alebo štúdia. Áno, ak priestor slúži na tvorbu. V byte, kde tvorca býva, len pomerná časť, napríklad podľa plochy – a pomer musí vedieť obhájiť. Samostatne prenajaté štúdio na natáčanie je daňovým výdavkom.
3. Oblečenie. Spravidla nie, aj keď sa v ňom natáča – bežné oblečenie je osobná spotreba. Výnimkou môže byť kostým, scénický odev použiteľný len na natáčanie alebo kúsok kúpený na recenziu.
4. Plastická operácia. Takmer vždy ide o osobnú spotrebu, ktorú daňový úrad neuzná. Výnimky by boli extrémne zriedkavé a museli by byť striktne preukázané.
5. Kozmetika, kaderník, make-up. Bežná starostlivosť nie. Profesionálny make-up na konkrétne natáčanie sa obhájiť dá – individuálne.
6. Internet, telefón, auto. Áno, v pomere, v akom slúžia práci. Pri aute aj s povinnou evidenciou.
7. Produkty na recenziu, reklama, strih, grafika, účtovník. Áno, ak priamo súvisia s obsahom a príjmami.

Zdaňujú sa aj tringelty, darčeky a kryptomeny? Akým spôsobom ich má tvorca nahlasovať?

Áno, takmer vždy. Tringelty a donate sú síce dobrovoľné, no divák nimi platí za obsah alebo pozornosť tvorcu. Pre tvorcu je to príjem z činnosti, ktorý patrí k ostatným príjmom z platformy.

Darčeky od firiem a barter – produkt alebo služba za príspevok, recenziu či označenie značky je nepeňažný príjem v trhovej hodnote. Odporúčame viesť si jednoduchú evidenciu: kto, čo, kedy a v akej hodnote poslal.

Dary od fanúšikov nie sú oslobodené, ak súvisia s činnosťou. Ak fanúšik posiela darček, lebo sleduje obsah, súvislosť je jasná. Darček k narodeninám tvorcu je už na zamyslenie. Čisto súkromný dar od rodiny či kamaráta je iná situácia.

Kryptomeny ako platba za obsah sa zdaňujú ako bežný príjem v hodnote ku dňu prijatia. Predaj kryptomien so ziskom je ostatný príjem a zdaňuje sa v roku predaja. Za predaj sa pritom považuje aj výmena za inú kryptomenu, službu alebo tovar.

Všetko sa uvádza v daňovom priznaní. Pripravené treba mať výkazy z platforiem (payout reports), bankové výpisy a evidenciu barteru.

Dá sa v oblasti digitálnej tvorby legálne optimalizovať dane?

Áno. Najviac sa však neušetrí „kreatívnymi“ výdavkami, ale správnym nastavením od začiatku. Pre rok 2026 má tvorca k dispozícii tieto legálne nástroje:

1. Paušálne alebo skutočné výdavky – paušál 60 % (najviac 20 000 €) sa oplatí tvorcom s nízkymi nákladmi. Kto investuje do techniky, štúdia alebo plateného strihu, môže na skutočných výdavkoch ušetriť viac. Treba to prepočítať každý rok a paušál je možnosť len pre neplatiteľov DPH.
2. Znížená sadzba 15 % – platí pri príjmoch z podnikania do 100 000 €. Nad touto hranicou nasledujú sadzby 19, 25, 30 až 35 %.
3. Správne zaradenie príjmov – autorský príjem a príjem zo živnosti majú iné sadzby aj odvody. Zlé zaradenie môže znamenať zbytočne vyššiu daň a odvody.
4. Právna forma – pri vyšších a stabilných príjmoch môže dávať zmysel s. r. o. s daňou 10 % do 100 000 € a následnou 7 % daňou z dividend. Pribudne však účtovníctvo, minimálna daň a transakčná daň. A peniaze v s. r. o. nie sú peniazmi majiteľa. Ide o individuálny prepočet, nie univerzálny recept.
5. Načasovanie nákupov – techniku kupovať v roku s vyššími príjmami a strážiť si hranice 100 000 € (sadzba) a 50 000 € (DPH).
6. Nezdaniteľné časti a bonusy – nezdaniteľná časť na daňovníka (5 966,73 €), na manžela či manželku, III. pilier (do 180 €), daňový bonus na deti a na úroky z hypotéky.
7. Poriadok v evidencii – nielen pri výdavkoch, ale aj pri majetku a zásobách. Každý výdavok bez dokladu je stratou a každý príjem bez evidencie je rizikom.

Odpoveď na otázku, ako odviesť čo najmenej, je teda jednoduchá: vybrať správny režim, nie vymýšľať náklady. Hranica medzi optimalizáciou a skracovaním dane je tam, kde výdavok alebo transakcia nie sú skutočné.

Čo je taká bežná chyba, ktorej sa tvorcovia či iní podnikatelia pri optimalizovaní daní dopúšťajú a ktorá môže človeku privodiť aj problémy so zákonom?

Najbežnejšou chybou nie je podvod, ale presvedčenie „veď na to nikto nepríde“. Začína sa to nevinne. Tvorca prizná len to, čo mu prišlo na účet od slovenských firiem, a zabudne na barter alebo zahraničné účty. Nesleduje obrat a zabudne sa registrovať pre DPH.

Alebo prehliadne registráciu podľa § 7a pri službách z EÚ a do EÚ – a príde pokuta aj pri malom obrate. Veľmi časté je aj miešanie súkromných a firemných výdavkov: rodinný nákup, oblečenie pre seba, dovolenka či auto pre manželku vo firemných nákladoch.

Potom sú kroky, ktoré už môžu mať trestnoprávny rozmer:

• Fiktívne faktúry – „poradenstvo“ od známeho, ktoré sa nikdy neuskutočnilo, alebo dokonca faktúry od ľudí, ktorí o nich ani nevedia.
• Fiktívne zamestnanie – odmeny partnerovi či dieťaťu, ktorí reálne nepracujú.
• Umelé štruktúry a licenčné zmluvy – presun príjmov na zahraničnú firmu alebo inú osobu bez ekonomickej podstaty.
• Vedomé zamlčanie príjmov – pri väčšom rozsahu môže ísť o trestný čin skrátenia dane a poistného.

Okrem dorubenej dane hrozí pokuta, úrok z omeškania a za nepodanie priznania pokuta od 100 do 30 000 €. Doplatiť treba aj odvody vrátane sankcií. Ak si tvorca nie je istý svojím postupom, oplatí sa ho vopred konzultovať s daňovým poradcom, nie až keď sa ozve daňový úrad. Aj vtedy sa však dá ešte veľa zachrániť – hlavne treba konať rýchlo.

Stretli ste sa v praxi s nejakými skutočne bizarnými položkami či za vlasy pritiahnutými argumentáciami obhajujúcimi, že nejaká vec je náklad súvisiaci s výkonom podnikateľskej činnosti?

Áno, a kreativita klientov je občas obdivuhodná. Z praxe si pamätáme napríklad tieto:

• Bazén alebo sauna pri rodinnom dome ako „regeneračné zariadenie pre zamestnancov“, keď zamestnancami sú majiteľ a jeho 3 deti a firma sídli v administratívnej budove.
• Golfový klub či fitness ako „networking“ a „udržiavanie pracovnej výkonnosti“.
• Detské hračky, kočík či školské potreby – „použité pri nakrúcaní“.
• Kone, jachty, veterány – vždy s príbehom o reklame, ktorú nikto nikde nevidel.
• Latexové oblečenie a banán ako nákladová položka. Podľa informácie od fotografa došla objednávka klienta na sériu fotografií.

Spoločný menovateľ? Príbeh vznikne až po nákupe. Pri každej spornej položke sa preto pýtame: Existoval podnikateľský dôvod ešte pred nákupom? Dá sa preukázať? Priniesol príjem, alebo ho reálne mohol priniesť? Ak odpoveď stojí len na tvrdení klienta, správca dane výdavok obvykle neuzná.

Tie isté veci však môžu byť u iného podnikateľa úplne v poriadku. Pes vo firme s areálom a skladmi, kone v jazdiarni, veterán v autopožičovni na svadby, alebo cesta do Karibiku pre realitného makléra, ktorý na Slovensku predáva karibské nehnuteľnosti.

Vyzerá to tak, že niektoré položky ako napríklad alkohol či cigary si môže každý obhájiť ako „reprezentačné predmety pre kľúčových obchodných partnerov“. Je to naozaj také jednoduché?

Ani zďaleka. Práve preto, že ide o reprezentáciu, daňovým výdavkom nie sú. Zákon pohostenie a dary pre obchodných partnerov z daňových výdavkov priamo vylučuje. Výnimkou sú len reklamné predmety do 17 € za kus. Tabak, cigary ani alkohol medzi ne však nepatria – okrem vína do 17 € za fľašu a v obmedzenom objeme, prípadne okrem výrobcov týchto produktov.

Jednoduché to nie je v tom, že hranica medzi reklamou a reprezentáciou nie je v zákone presne definovaná. Verejná akcia pre širokú verejnosť sa môže posudzovať inak ako uzavreté posedenie s vybranými partnermi.

Aký najbizarnejší dôvod vymyslel klient na obhájenie cesty do zahraničia? Skúšal už niekto vydávať rodinnú dovolenku v Karibiku za prieskum zahraničného trhu?

„Prieskum trhu“ je pri exotických destináciách takmer klasika. Stretávame sa s argumentmi, že tesárska firma skúmala stavebné postupy na Maldivách, že e-shop s kuchynskými potrebami potreboval spoznať karibskú gastronómiu, alebo že cesta s manželkou a deťmi bola „teambuilding“ rodinnej firmy.

Zahraničná cesta je daňovým výdavkom, ak ju tvorí najmä pracovný program a dá sa to preukázať. Treba mať účel vopred (pozvánka, dohodnuté stretnutia, veľtrh), program (kto, kde, kedy a s kým rokoval) a výsledok (ponuky, zmluvy, objednávky, noví zákazníci). A firma by mala na danom trhu reálne pôsobiť alebo mať zmysluplný dôvod tam vstúpiť.

Pri tvorcoch je to špecifické. Cestovateľský blog, z ktorého vznikne obsah s preukázateľnými príjmami, môže obhájiť časť nákladov. Ak však zo štrnásťdňovej dovolenky vznikne jedno štvorminútové video a pár storiek, správca dane to uvidí inak.

Skúsil si niekto z vašich klientov uplatniť nákup diamantových šperkov, luxusných hodiniek či dokonca estetickej chirurgie pod zámienkou reprezentácie a budovania osobnej značky?

Pokusy sú, úspešné takmer nikdy. Hodinky za desaťtisíce eur „pre dojem na rokovaniach“, šperky pre manželku konateľa ako „imidž firmy na spoločenských akciách“ či zákrok s argumentom „moja tvár je moja značka“.

Estetická chirurgia je osobná potreba. Výsledok zostáva človeku, nie podnikaniu, a využíva ho aj mimo práce. Ani pri tvorcovi, ktorého príjmy závisia od vzhľadu, to na uznanie spravidla nestačí. Šperky a hodinky majú výrazne súkromný charakter. Ak ich firma kúpi ako investíciu, nie sú nákladom, ale súčasťou jej majetku.

Rada na záver: Najlacnejšie je mať veci správne nastavené od začiatku – a pri prvých pochybnostiach sa poradiť s daňovým poradcom, ktorý pozná nielen zákon, ale aj prax daňových kontrol.

Informácie platia pre rok 2026 a majú všeobecný charakter. Posudzovanie konkrétnej situácie vždy závisí od skutočností a dôkazov.