Mŕtvy boháč odkázal majetok žene, ktorá prinesie na svet najviac detí. O peniaze sa „rodilo“ desať rokov

Keď človek zanechá veľký majetok, zvyčajne sa očakáva hádka medzi príbuznými, prípadne štedrý dar nemocnici či univerzite. Charles Vance Millar však do svojho závetu vložil podmienku, pri ktorej sa aj skúsení právnici museli zastaviť. Zvyšok jeho bohatstva mala dostať žena, ktorá v Toronte počas desiatich rokov po jeho smrti porodí najviac detí.

Znie to ako námet na poriadne čudnú čiernu komédiu, no táto súťaž sa naozaj uskutočnila. Dostala názov Great Stork Derby, teda Veľké bocianie preteky, a postupne sa z nej stalo predstavenie, ktoré sledovali noviny aj verejnosť. V hre boli stovky tisíc kanadských dolárov a životy rodín, pre ktoré aj oveľa menšia suma predstavovala obrovské peniaze.

Najväčšou iróniou bolo, že muž, ktorý tento rozruch spôsobil, sám nemal manželku ani deti. Starostlivosť o početnú rodinu si nikdy nevyskúšal. Po jeho smrti však o dedičstve rozhodovali práve pôrody, rodné záznamy a otázky, ktoré sa dotýkali najintímnejších stránok života cudzích ľudí.

Kým čitatelia sledovali, ktorá matka sa dostane do vedenia, ženy museli svoje deti každý deň nakŕmiť a obliecť. Výhra zostávala neistá a peniaze mali prísť až po rokoch. Medzitým navyše udrela hospodárska kríza, ktorá z výstrednej poslednej vôle urobila nádej na únik z chudoby.

Boháč so zvláštnym zmyslom pre humor

Millar bol úspešný torontský právnik a podnikateľ. Investoval, mal podiel v pivovare O’Keefe a venoval sa aj dostihovým koňom. Jeden z jeho koní, prezývaný Tartarean, vyhral v roku 1915 prestížne kanadské dostihy King’s Plate. Peniaze teda získaval z viacerých oblastí a vedel sa pohybovať vo svete obchodu.

Popri tom si vypestoval povesť človeka, ktorého bavilo skúšať reakcie ostatných. Tradovalo sa o ňom, že nechával na chodníku peniaze a zo svojho úkrytu sledoval, ako sa zachovajú okoloidúci. Drobná pasca na ľudskú chamtivosť či rozpaky dobre zapadala do obrazu muža, ktorému nestačilo ostatných iba pobaviť.

Zomrel 31. októbra 1926. Jeho posledná vôľa následne ukázala, že podobné situácie chcel vytvárať aj po smrti. V úvode závetu sám označil dokument za nezvyčajný a vrtošivý. Vysvetľoval to tým, že nemá osoby odkázané na jeho podporu ani blízkych príbuzných, ktorým by musel majetok zanechať.

Závet obsahoval viacero provokácií. Akcie pivovaru odkázal aj duchovným a odporcom alkoholu. Dom na Jamajke mal pripadnúť trom mužom, ktorí sa navzájom neznášali. Pri takýchto odkazoch sa ponúkala nepríjemná otázka: zostanú obdarovaní verní svojim zásadám, alebo ich sľub majetku prinúti urobiť výnimku?

Desať rokov a jeden nečakaný spôsob dedenia

Najväčší rozruch spôsobilo ustanovenie o zvyšku majetku. Ten sa mal spravovať a zhodnocovať, pričom po desiatich rokoch mal pripadnúť matke s najvyšším počtom detí narodených v Toronte počas určeného obdobia. Rozhodujúce mali byť registrácie podľa príslušného zákona. Pri rovnosti sa peniaze mali rozdeliť.

Obdobie začalo dňom Millarovej smrti a skončilo 31. októbra 1936. Deti narodené pred jeho smrťou teda žene náskok neprinášali. Veľká rodina mohla vyzerať ako jasný favorit, no pri konečnom rozhodovaní záležalo na konkrétnych dátumoch a záznamoch. Práve tento rozdiel neskôr pripravil niektoré uchádzačky o nádej na dedičstvo.

Na prvý pohľad pôsobila podmienka jednoducho: spočítať deti a vyplatiť peniaze. Lenže závet nepovedal všetko tak jednoznačne, ako by si účastníčky želali. Čo s dieťaťom narodeným mimo manželstva? Čo s mŕtvonarodeným dieťaťom? A čo ak rodina nemala potrebné doklady? Zdanlivá hra s číslami sa zmenila na spor o význam jednotlivých slov.

Dôležitý je aj rozdiel medzi tým, čo Millar skutočne napísal, a tým, čo z jeho odkazu vytvorilo okolie. Ženám neprikázal otehotnieť, neurčil im tempo a neposkytoval priebežnú odmenu za každé dieťa. Závet ponúkal až konečné dedičstvo.

Keď sa však podmienka dostala na verejnosť, vznikol priestor na porovnávanie rodín a sledovanie ich súkromia. Právnická formulácia tak získala podobu súťaže, hoci za ňou nestála organizácia, ktorá by účastníčkam zabezpečovala bývanie, príjem alebo starostlivosť.

Kríza dala bizarnému závetu inú váhu

Millar nemohol pri písaní závetu vedieť, akú situáciu jeho peniaze zastihnú. Veľká hospodárska kríza zasiahla Kanadu niekoľko rokov po jeho smrti. Rodiny prichádzali o príjmy a v takých podmienkach vyzeralo budúce dedičstvo celkom inak než v očiach človeka, ktorý mal pohodlný život.