Zlé rande. Aj také musia byť. Lenže tieto rande, o ktoré sa nedávno podelili muži z Redditu, neboli zlé. V ich prípade totiž toto slovo správne nevystihuje horor a šok, ktorým si museli na schôdzkach s potenciálnymi (už nie) partnerkami prejsť. Tieto rande boli katastrofálne a je na tebe, aby si zistil prečo.
1. Poslala mi fotky cudzej ženy, na ktorú sa ani vzdialene nepodobala. Hneď na úvod sa mi to rozhodla objasniť a celú situáciu vykreslila tak, akoby to bola moja vina. „Vedela som, že inak by si so mnou na rande nešiel. Mužom záleží na dobrom výzore a ja jednoducho viem, že nie som z najkrajších,“ povedala.
Dobre, hovorím si. Aj tak to môžeme skúsiť. Lenže to som ešte nevedel, čo ma čaká. Ešte sme si ani neobjednali, spoza rohu sa vynorilo 7 jej kamarátok, museli sme si presadnúť k väčšiemu stolu, aby sme mohli byť spolu. Vysvitlo, že tieto kamošky majú byť akože jej poradkyne.
Čokoľvek som sa jej opýtal, hoci aj banalitu, ako „Čo rada robíš vo voľnom čase?“, otočila sa na nich s otázkou: „Čo by som mu mala povedať?“ Potom päť minút špekulovali nad správnou odpoveďou, až z nej nakoniec vypadlo, že rada číta. Po najhoršej večeri môjho života sa ma opýtala, či by som chcel ísť s nimi domov a pozrieť si nejaký film. Slušne som odmietol a už som ju, našťastie, nevidel.
2. Povedala mi, že jej frajer ju nikam nebráva. Jediný dôvod, prečo chcela ísť so mnou na rande, bol „nech ten bastard žiarli“. Už sme si objednali a ja som nevedel, čo mám robiť. Tak som si vypýtal číslo na jej frajera, že sa s ním poradím.
3. Zobral som ju do Starbucksu a kúpil nám obom drink, nech môžeme trochu posedieť a pokecať. Asi päť minút nato jej zazvonil telefón, kolegyňa. Nemyslel som si, že ju zruší, ale rozhodne som nečakal, že ju pustí na reproduktor a začne s ňou na plnú hubu nadávať na všetkých kolegov a klientov.
Obe jačali ako zmyslov zbavené, nadávali jedna radosť a ja som sa chcel od hanby prepadnúť. Dokonca za nami prišiel čašník a požiadal ju, aby sa stíšila, pretože vzadu sa ľudia snažia učiť (naozaj tam boli študenti). Začala po ňom vrieskať, aký je tento hovor dôležitý… nato som si zobral bundu, poprial jej pekný deň a pobral sa preč.
4. Som beloch s modrými očami, čo zohráva v tomto príbehu značne podstatnú rolu. Išiel som na rande so sestrou kamarátovej manželky. Vraj je to fajn baba, tak som si povedal, že nemám čo stratiť. Po príchode ma počastovala komplimentom, že mám pekné oči a hneď nato dodala: „V tomto sa zhodnem s nacistami, modré oči sú najlepšie.“
Trochu divná pochvala, uznávam, ale to ešte nič nemusí znamenať. Lenže znamenalo. Netrvalo dlho a dievča sa vášnivo rozrečnilo o nacistických ideológiách, ktoré v hĺbke duše uznáva a rešpektuje, a celé to zaklincovala vetami: „Verím, že som bola v minulom živote nacista. A podľa vzhľadu súdim, že aj ty.“
5. Práca, práca, práca… tá ženská točila stále len o práci. Snažil som sa zmeniť tému, spýtal som sa na jej záľuby, ale márne. Vďaka práci na žiadne nemá čas. Dávala mi patrične najavo, aký mám byť rád, že so mnou vôbec niekam išla – mohla predsa ostať dlhšie v práci. Už som vedel, čo robí, kedy robí, ako robí, s kým robí, zatiaľ čo ona sa ma nespýtala jednu jedinú otázku. Tak som odišiel.
6. Spoznali sme sa na Tindri a okamžite nás zblížila láska k dobrému jedlu. Hovorila, že si zo svojho platu nemôže veľa vyskakovať, a mne akurát vrátili preplatok na daniach, tak som sa ju rozhodol pozvať na večeru. Na drahú večeru. Na „100 eur na osobu“ večeru, aby ste boli v obraze.
Kým prišiel čašník, dobre sme sa bavili. A potom si začala objednávať – predkrm, víno, večeru, dezert, ešte jednu večeru na zajtra… Nevadí, hovorím si, vyzerá to byť fajn baba. Nech sa dobre naje. Lenže tam to skončilo. Len čo čašník opustil náš stôl, vytiahla telefón a 20 minút z neho neodlepila oči.
Povedal som, že musím ísť na toaletu. Namiesto toho som sa zastavil za čašníkom, zrušil svoju objednávku, zaplatil predkrm (ten som už zjedol) a odišiel. Trvalo jej asi päť minút, kým si uvedomila, čo sa deje. Začala ma bombardovať správami, nech sa okamžite vrátim, bla, bla, bla… Najvtipnejšie na tom je, že by mi vôbec nevadilo to celé zaplatiť, ale bolo zjavné, že slečna si došla len zadarmo napchať bachor.
7. Zobral som ju na firemný večierok. Všetko bolo v pohode, až dokiaľ sme sa so skupinkou kolegov nevybrali hore na balkón fajčiť. Vychádzalo sa naň z kancelárie, v ktorej bola obrovská čierna tabuľa. Pochopiteľne, dalo sa na ňu písať. Netuším, čo to do nej vošlo, nebola vôbec opitá, no schmatla kriedu, nakreslila na tabuľu hákový kríž a na plné pľúca zrevala: „Židia sú svine!“
8. Ešte pred mojím príchodom sa ožrala ako doga. Bolo to na výške, chcela, aby som za ňou prišiel na intrák, no ja som končil v práci až o ôsmej. Vraví, že môže byť.
Tak som sa tam dotrepal, jej kamošky mi otvorili dvere a našiel som ju v plnej svojej kráse rozvalenú na gauči. Bola totálne mimo. Nemal som čím dorovnať hladinu, tak som odišiel. Na druhý deň mi nahnevane volala a chcela vedieť, prečo som sa neukázal.
9. Najhoršie rande v mojom živote. Bola to úžasná žena, nádherná, inteligentná, pracovala v nadnárodnej IT-čkárskej firme… dokonalá. Na prvý pohľad. Spoznávali sme sa cez správy a moju prvú ponuku na stretnutie odmietla: „Naživo by som sa ti už toľko nepáčila.“ Vtedy som sa len zasmial, pretože som nevedel. Nevedel som, že mala pravdu.
Chcel som ju zobrať na bejzbal. Bývala pol hodinu od štadióna, prišiel som k nej hodinu pred začiatkom hry. A ona? Vôbec nebola nachystaná. Posadila ma na sedačku a hodinu strávila v kúpeľni. Prišli sme totálne neskoro a celé toto divadlo len preto, aby si po minúte vytiahla telefón a začala sa hrabať na Instagrame.
Nevydržal som to. Keď nelajkovala príspevky na Instagrame, sťažovala sa na všetko okolo seba. Tak som si povedal, že to nemá zmysel. Postavil som sa a povedal jej, že ju odveziem domov, nebudem predsa za úplné hovädo. Za hovädo som teda nebol, ale musím povedať, že tá cesta v aute… to bolo najtrápnejších 30 minút môjho života. Už nikdy viac.
10. Nebolo to rande, ale aj tak to stojí za zmienku. Mal som čerstvých dvadsať, kamoš robil uňho na dome párty. Stretol som tam krásnu slečnu, celý večer sme boli spolu, až sme túliac sa skončili sami na sedačke. Išiel som ju pobozkať, keď z nej vypadlo: „Som strašne rada, že mi robíš spoločnosť. Odkedy manžel odišiel k armáde, som taká osamelá.“
