Ísť s kožou na trh nikdy nie je jednoduché, lebo nech už si akokoľvek úžasný, príležitostnému odmietnutiu sa skrátka nevyhneš. Vieš to, každý to vie. Sto ľudí, sto chutí, každému vyhovieť nemôžeš, ale stlmí to tvoj žiaľ, keď reálne príde na lámanie chleba? Nie. Svoje o tom vedia aj títo muži z Redditu, ktorí sa na sociálnej sieti podelili o odmietnutia, ktoré ich zaboleli hádam najviac. Toto sú tie najlepšie z nich.
1. V polovici mojej vety sa otočila a odišla preč.
2. Na konci školského roka som ju poprosil, aby sa mi podpísala do ročenky. Hodnú chvíľu tam niečo čmárala a ja som si naivne myslel, že to bude nejaké pekné vyznanie. Namiesto toho mi cez pol strany napísala esej so všetkými dôvodmi, prečo sa so mnou rozchádza, a odišla skôr, ako som to celé stihol dočítať. Ďalší rok sa tvárila, že ma nepozná.
3. ONA prišla za MNOU počas mojej pracovnej doby, aby mi povedala, nech mi ani nenapadne volať ju von. Hmm… ani som nechcel?! Bodaj by mi vtedy napadlo niečo kreatívnejšie, ale v tom šoku som sa zmohol len na „okej“.
4. Zavolal som spolužiačku von. Počas dňa za mnou postupne posielala všetky svoje kamarátky, dokopy ich bolo asi desať, a každá z nich mi povedala, že o mňa dotyčná nemá záujem. Niektoré z nich si to značne užívali.
5. Dohodli sme si rande, ona vybrala kaviareň asi 30 minút autom od môjho domu. Nevadí, hovorím si, veď to nie je až taká dráma. A potom sa na mňa vykašľala. Sedel som tam ako tĺk a čakal a nič – žiadna správa, žiadny telefonát, normálne ma vyghostovala. Káva bola dobrá. To „rande“ už pomenej.
6. Boli sme spolu niekoľkokrát na večeri v pomerne drahej reštaurácii. Raz nevedela nájsť svoj mobil, tak ma poprosila, aby som ju prezvonil. Mobil začal zvoniť hneď vedľa mňa, kútikom oka som zazrel obrazovku a čo nevidím. Mala ma uloženého ako „jedlo zadarmo“.
7. Opýtal som sa jej, či by so mnou nechcela cez víkend niekam vybehnúť, a ona súhlasila. Ani nie o dvanásť hodín neskôr mi prišla správa. „Prepáč, dlho som nad tým rozmýšľala a dospela som k záveru, že fakt nechcem chodiť s niekým, ako si ty. Zničilo by mi to reputáciu.“ Obaja sme mali 18, obaja sme boli priemerní študenti na tej istej škole… Doteraz nerozumiem, akú reputáciu mala na mysli.
8. Mal som 14 a konečne som sa odhodlal zavolať von spolužiačku, ktorá sa mi už dlho páčila. Samozrejme som to strategicky naplánoval na obedňajšiu prestávku, hneď po tom, čo som zožral celý balík cibuľových čipsov. Ešte som ani nedokončil vetu, už ma zrušila: „Prosím ťa, choď preč. Smrdíš.“ Už je to 32 rokov, ale tie slová mám dodnes vyryté do duše.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
