9. Písal som si s babou z online zoznamky niekoľko týždňov, keď zrazu zahlásila: „Chcela by som, aby so mnou niekto flirtoval. Ale tak poriadne. Nie tak ako ty.“
10. Doslova povedala „fuj, nikdy“. Bolo to v šiestej triede na základnej škole, ale akoby sa to stalo včera. Také veci človek nezabudne.
11. Mal som asi dvadsať, kamoši ma zavolali do klubu, tak som šiel a konečne sa odhodlal pozvať dievča tancovať. „Ďakujem, ale zober radšej tuto kamošku, ona je voľná,“ odpovedala mi, na čo sa na mňa jej kamarátka otrávene pozrela a skonštatovala: „Nie. Ty choď. Veď teba zavolal.“ A potom sa začali hádať, ktorá z nich so mnou pôjde „za trest“ tancovať. Pochopil som, odišiel som… a chcel som sa zahrabať pod zem.
12. Poslala mi screenshot našej vlastnej konverzácie. Nie som idiot. Dobre viem, čo to znamená.
13. Po dvoch rokoch písania som za ňou niekoľko hodín cestoval do susedného štátu, kde sa mi aj s kamarátkami vysmiala do ksichtu. Vraj by ju ani vo sne nenapadlo, že ju fakt prídem otravovať až domov. Prechlastal som celý víkend a panický strach z odmietnutia som mal ešte ďalších osem rokov. To sa ľudia fakt nevedia správať ako ľudia?!
14. Prvý ročník na strednej škole. Povedala nie a potom utiekla plakať na ženské záchody.
15. Povedala nie, tak som sa, viac-menej zo zdvorilosti, opýtal, či môžeme zostať aspoň kamarátmi. „Prepáč, ale ja ťa neberiem ako kamaráta. Si skôr… no, kamarát mojich kamošov.“
16. Som v bare, hudba hrá, všetci tancujú, pristúpim k peknej babe a na prelomenie ľadov sa jej opýtam, ako má rada vajíčka na raňajky. „Neoplodnené. A teraz odpáľ.“ Vtedy som sa zamiloval, ale bolo mi to prd platné.
