Mužské meno im otvorilo svet, odhalenie ich mohlo stáť všetko: Štyri príbehy žien, ktoré v minulosti žili ako muži

Dejiny veľmi dlho písali najmä muži, viedli armády, vydávali sa na objavné plavby, budovali mestá, zastávali verejné funkcie a rozhodovali o tom, kto smie vstúpiť do ich radov. Ženám pritom naprieč históriou rozhodne nechýbali schopnosti ani odvaha. V mnohých situáciách im však chýbalo povolenie, spoločenské postavenie alebo možnosť presvedčiť okolie, aby ich bralo vážne.

Deň mnohých žien v minulosti vypĺňala práca, no o smerovaní ich života často rozhodoval niekto iný. Mohli pomáhať v rodinnom podniku, opatrovať chorých či vykonávať úlohy, bez ktorých by sa domácnosť nezaobišla. Keď však chceli získať vlastné postavenie, cestovať za prácou alebo rozhodovať o tom, s kým budú žiť, ich možnosti sa rýchlo drasticky zúžili.

Hranice mužského sveta sa nemuseli prejaviť veľkým zákazom vyveseným na dverách. Niekedy stačilo, že ženu nikto nepovažoval za vhodnú na určitú prácu, nechcel ju pustiť medzi mužských kolegov alebo jej nepriznal rovnakú slobodu pohybu. Schopností mohla mať dosť, no chýbala jej možnosť ukázať ich na mieste, kam ju spoločnosť odmietala vpustiť.

Podobnú tému spracúva aj čiernobiela a vynikajúco hodnotená historická dráma Rose so Sandrou Hüller v hlavnej úlohe. Po tridsaťročnej vojne prichádza do odľahlej dediny tajomný vojak a tvrdí, že zdedil roky opustený statok. Miestni mu spočiatku neveria, postupne si však získa ich rešpekt. Nevedia, že pod mužskou identitou žije žena, ktorá si takto vybojovala možnosť rozhodovať o vlastnom živote. Pre hlavnú hrdinku je dej stále komplikovanejší, pretože čím hlbšie sa zapája do života dediny, tým ťažšie je jej tajomstvo udržať skryté.

Aj kvôli tomuto filmu, ktorý sa nasledujúcimi prípadmi inšpiroval, sa teraz obhliadame za ženami, ktoré naprieč históriou prekročili hranice pravidiel mužského sveta pod mužskými menami.

Jeanne Baret: Na lodi bolo miesto pre Jeana, nie pre Jeanne

Muži boli vždy bádatelia, ktorí odhaľovali skryté zákutia sveta. Neraz sa však ku nim pripojila aj žena, ktorá však na palube mohla slúžiť len na podradné práce, alebo na niečo horšie. My sa však pozrieme na francúzsku výpravu okolo sveta v roku 1766, ktorá mala na palube prírodovedca Philiberta Commercona.

Potreboval pomocníka, ktorý by s ním zbieral rastliny a pripravoval vzorky. Jeanne Baret túto prácu poznala: rozumela bylinám a už pred cestou sa podieľala na jeho botanickej činnosti. Problémom neboli jej schopnosti. Ženy mali na francúzskych námorných lodiach zákaz plavby.

Baret sa teda obliekla ako muž a na loď nastúpila ako „Jean“, Commerçonov sluha. Aby ich spoločná minulosť nevzbudila podozrenie, predstierali, že sa zoznámili až pred odchodom. Prestrojenie jej dalo prístup k expedícii a možnosť pokračovať v práci, ku ktorej by sa pod vlastným menom nedostala.

Rôzne svedectvá o odhalení jej identity

Tá práca mala ďaleko od romantickej predstavy cestovania po tropických ostrovoch. Zahŕňala presuny v neznámom teréne, zber prírodnín a nosenie vybavenia. Ako uvádza web National Maritime Museum, Commerçon mal zdravotné ťažkosti a veľká časť fyzicky náročnej práce pripadala na Baret. Posádka mohla poznať jeho meno, no bez jej každodennej pomoci by jeho výskum vyzeral inak.

Udržať tajomstvo na lodi plnej ľudí bolo ťažké. Objavili sa podozrenia a o tom, kedy a ako presne sa jej totožnosť odhalila, existujú pritom rozdielne svedectvá. Podľa veliteľa výpravy Louisa Antoina de Bougainvilla Jeanne odhalili v apríli 1768 obyvatelia Tahiti. Členovia posádky však mali podozrenie už skôr. Lodný chirurg François Vivès dokonca tvrdil, že keď sa jej na to pýtali, vydávala sa za eunucha.

Vivès a ďalší účastníci spájali potvrdenie jej identity až s neskoršou zastávkou na Novom Írsku. Podľa chirurga ju tam členovia posádky násilne vyzliekli. Ktorá verzia udalostí je presná, dodnes nikto nevie.

Podľa historických zdrojov však Baret napokon zostala s Commerçonom na Mauríciu. Do Francúzska sa vrátila až po rokoch, inou cestou než pôvodná expedícia, a stala sa prvou známou ženou, ktorá oboplávala svet.

Jej príbeh odhaľuje zvláštny rozpor. Pod menom „Jean“ mohla vyplávať na vedeckú expedíciu, pomáhať botanikovi pri zbere rastlín a znášať rovnaké náročné podmienky ako ostatní členovia posádky. Jej schopnosti sa pritom nezmenili vo chvíli, keď si obliekla mužské šaty. Zmenilo sa iba to, čo v nej ostatní videli: ako Jeana ju na palubu prijali, ako Jeanne by na tú istú loď nesmela ani nastúpiť.

Deborah Sampson: Vojak Robert a boj o uznanie

Deborah Sampson sa pred vstupom do armády živila vyučovaním a tkaním. V roku 1782 sa však prihlásila do amerického vojska pod menom Robert Shurtliff. Dôvod, pre ktorý sa rozhodla riskovať prestrojenie, nemožno zredukovať na jedinú istú vetu o túžbe po dobrodružstve či peniazoch. Výsledok jej rozhodnutia je však jasný: získala miesto, ktoré by jej ako žene nepridelili.

Deborah pritom nebola krátkodobou návštevníčkou kasární. Približne sedemnásť mesiacov slúžila v uniforme počas vojny za nezávislosť. Dostávala úlohy vojaka ľahkej pechoty a podľa webu Samson Historical sa zúčastňovala aj na nebezpečných akciách. Pre ľudí okolo nej bol Robert jedným z mužov v jednotke.

Dobové a neskoršie rozprávania venujú veľa priestoru hlavne jej zraneniam. Najvýraznejšie doloženým momentom jej aktivít je okamih, keď jej prestrojenie prestalo fungovať: v roku 1783 počas choroby vo Philadelphii potrebovala okamžitú lekársku pomoc. Lekár pri ošetrovaní zistil jej totožnosť a Sampson následne z armády čestne prepustili. Odchodom sa jej príbeh však neskončil.