Aj napriek tomu, že muži trávia na verejných toaletách podstatne menej času ako ich nežnejšie polovičky, majú aj v ich svete svoje tajomstvá a pravidlá.
Voľné miesto
Nepísané pravidlo pánskych záchodov číslo jedna – medzi úľavuchtivým mužom číslo jedna a číslo dva musí byť vždy jeden voľný pisoár. Každý má predsa rád svoj osobný priestor, hoci väčšina architektov, ktorí navrhovali mužské verejné toalety, to má pravdepodobne celkom na háku. Ženám je to väčšinou celkom jedno, pokojne by sa pri tom mohli aj držať za ruky a rozoberať najčerstvejšie módne trendy či idiotské instagramové profily, no mužom fyzické zbližovanie sa s neznámymi osobami rovnakého pohlavia pri vyprázdňovaní močového mechúra nie je práve dvakrát po vôli. A preto, ak nie je iná možnosť, tak si to radšej namieria do kabínky.
Rad
Keď na benzínovej pumpe zastaví autobus plný dovolenkárov, môžete voľným okom pozorovať jav, ktorý sa v prírode vyskytuje celkom bežne – rad na ženské záchody končí až o tri dediny ďalej, zatiaľ čo muži sa strategicky rozmiestnia pri okolitej zeleni a označkujú čerpaciu stanicu z každej strany. Z toho logicky vyplýva, že kedykoľvek sa začne tvoriť rad na pánske záchody, niečo je zle. Buď tam niekto brzdí premávku nepríjemným črevným biznisom (v tom prípade sa ale audio-pachová stopa nesie ešte ďalšími tromi kilometrami diaľnice oboma smermi) alebo všetci čakajú, kým niekto vylezie, no napokon vysvitne, že kabínka je prázdna. Tak či tak, odvážlivec, ktorý sa podujme na otvorenie kabínky ako prvý, môže automaticky rovno vyprázdniť „batožinový priestor“ bez ohľadu na to, koľký bol pôvodne v poradí.
Spolu nie
Pri posedení v bare je veľmi pravdepodobné, že nastane moment, kedy sa polovica ženského osadenstva pri stole postaví, hromadne odcupitá na záchod a nasledujúcu hodinu po nich nie je ani chýru, ani slychu. Muži si v tomto štádiu pravdepodobne myslia, že nám tam hádam otvorili nový minibar s akciovými cenami alkoholu, kozmetický salón alebo minimálne privátnu zoo s pandami a čínskymi prasiatkami, inak si nedokážu vysvetliť, prečo polovicu večera strávime práve tam. Pre nich je tour de prázdny mechúr športovou disciplínou pre jednotlivcov, nie pre tímy. Vlastne čosi ako štafeta – keď vidia, že sa pri stole postavil iný chlap a má to namierené presne tam, kam oni, dá mu aspoň tridsaťsekundový náskok, až potom vyštartujú oni sami.
Chlpy
Odkiaľ sa berú? Čo tam robia? Prišli v mieri? Kto vie. Ale sú tam a sú všade. V pisoároch, na umývadlách, veselo si poletujú po okolí a sem tam ti jeden pristane na ruke a to sa už ideš naozaj dogrcať. Prečo? Ono to reálne vyzerá, akoby si niekto polroka odkladal všetko, čo si z gulí oholil, do mikroténového sáčku a potom to tam potajomky došiel rozprášiť. „Na, leťte, buďte voľné!“
Deti
Deti sú monštrá, chodiace katastrofy, postrach každého pokojného chodu na pánskych verejných záchodoch. Jediné šťastie je to, že väčšina tých malých príšer bez ohľadu na pohlavie chodí s mamou na dámske, no aj tak zopár exemplárov zablúdi aj do týchto končín. A potom nastáva Sodoma Gomora, systém sa rúca, rokmi zaužívané pravidlá neplatia. No a oni sa len rehocú, behajú (pri tom spúšťajú sušič na ruky každých desať sekúnd, takže im ho už má niekto sto chutí oplieskať o hlavu), vrieskajú na plné gule a žiadneho zodpovedného dospelého, ktorý ich sem dovliekol a narušil tým organizovanú oázu pokojného srania, to vonkoncom netrápi. Až keď ti strčí hlavu spodkom do kabínky a najdlhšie tri sekundy tvojho života na seba navzájom hľadíte, začuješ z diaľky otrávené: „No poď už.“ A súcítiš. Lebo vieš, že on má ten zázrak doma.
Titulná fotka: pixabay.com
