Psychiatrická liečebňa predstavuje pre mnohých veľkú neznámu, ktorá vyvoláva strach aj predsudky. Ako to však vyzerá za zatvorenými dverami oddelení, kde ľudia bojujú s vlastnou mysľou? Rozhodli sme sa priniesť autentický pohľad priamo zvnútra. Na diskusnej sieti Reddit sme zozbierali skutočné príbehy ľudí, ktorí na psychiatrii strávili niekoľko dní či mesiacov. Niektorým z nich hospitalizácia zachránila život a poskytla bezpečné útočisko, pre iných znamenala čistú nočnú moru a hlbokú traumu. Prečítajte si ich otvorené svedectvá.
1. Prirovnala by som to k letnému táboru… ktorý je plný duševne chorých ľudí. Jedna baba si myslela, že je vlkolak, tak po nociach blúdila po chodbách a zavíjala. Ďalšia baba rada stála v záchode – akože reálne v ňom – a potom sa sťažovala, že jej sestričky nedovolia nosiť mokré ponožky. Celý čas som sa však nevedela striasť myšlienky, že stav väčšiny pacientov okolo mňa sa nikdy reálne nezlepší. Bolo mi z toho smutno.
2. Na psychiatrii som si odvykal od alkoholu. Prvé dni boli desivé a prisahám, že za hlt piva by som aj zapredal dušu diablovi, no časom sa to zlepšovalo. Nielen zdravotnícky personál, ale aj ďalší pacienti ma neustále podporovali. Spomínam si na jedného chlapíka so schizofréniou, ktorý mi vždy prečistil žalúdok, keď som svoj problém s pitím začal obhajovať. Aj vďaka nemu som dnes čistý.
3. Išla som dobrovoľne. Myslela som, že tam strávim tak maximálne dva mesiace, lebo „nie som až tak mimo ako ostatní“. Nakoniec som zostala štyri. V podstate mi to zmenilo život, a hoci štyri mesiace na vyriešenie všetkých mojich problémov rozhodne nestačili, bol to solídny začiatok. Najviac sa mi páčilo, že som mohla otvorene žartovať o svojom zdravotnom stave. Nemusela som mať strach, že niekoho urazím – všetci sme boli na tej istej lodi.
4. Moja skúsenosť bola príšerná. Okrem iného som kvôli môjmu príšernému nevlastnému otcovi trpela PTSD a dôrazne som ich žiadala, aby ku mne v noci neposielali žiadnych mužov. A čo spravili? Pravidelne ku mne posielali mužov, či už lekárov alebo zdravotných bratov, aby v noci kontrolovali, či už spím. Štyri noci po sebe som oka nezažmúrila a piatu som spala len preto, že mi dali silné lieky.
5. Pamätám si, ako zavreli na psychiatriu môjho bratranca. Nechcel sa rozprávať s nikým okrem mňa. Tak som tam chodil skoro každý deň a hodinu denne sa s ním snažil viesť konverzáciu. Bolo to náročné, no otvorilo mi to oči. Akurát som čerstvo zmaturoval a nikdy predtým som sa nestretol s duševným ochorením v takomto rozsahu. Až po tejto skúsenosti som pochopil, že takéto problémy nie sú žiadna sranda a treba ich brať veľmi vážne.
6. Akurát dnes ma po 14 dňoch prepustili. Žijem vo Švédsku a musím povedať, že starostlivosť o duševné zdravie tu máme naozaj špičkovú. Za dva týždne mi otočili život o 180 stupňov. Samozrejme, nepodarilo sa im zázračne vyliečiť moju depresiu, ale už aspoň nechcem opustiť tento svet a mám ako takú vidinu šťastnej budúcnosti. Tú som dva týždne dozadu teda rozhodne nemala.
7. Mojím hlavným problémom bolo, že som nedokázal rozlíšiť, čo je skutočné a čo nie. V tomto smere mi pobyt na psychiatrii vôbec nepomohol. Pri odchode som mal ešte viac otázok, ako keď som na ňu nastupoval. Miestami som pochyboval o svojej vlastnej existencii.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
