8. Som vojnový veterán a po odchode z armády som 20 rokov pracoval ako hasič. Jedného dňa ma zavreli na psychiatriu, lebo som sa v práci zosypal. Za svoj život som videl toľko smrti a utrpenia, že som to už jednoducho nedokázal uniesť. Išiel som tam úplne zlomený a musím povedať, že mi pomohli. Išlo o špeciálny program zameriavajúci sa na pomoc veteránom. Moje problémy nezmizli, moje tragické spomienky tiež ostali, no aspoň som bol schopný relatívne normálne fungovať.
9. Pre mňa to bol čistý horor. Zamknutá na oddelení s desiatkami cudzích ľudí, bez akejkoľvek možnosti kontaktovať svoju rodinu či priateľov (ak teda nerátame ten 5-minútový telefonát denne). Celé dni som trávila na izbe a čítala. Ani raz ma neprišli zavolať jesť, moje porcie jednoducho hádzali do koša. Každú noc som preplakala a niekoľkokrát za mnou prišla sestrička s prosbou, či by som „mohla už konečne prestať“. V živote by som sa tam nevrátila.
10. Mohla som celý deň ostať v pyžame, nemusela som nosiť topánky a všetok čas som trávila čítaním. Práve tam som sa naučila skladať origami. Veľmi som to potrebovala a veľmi mi to pomohlo, no na druhej strane som na každom kroku videla inú pripomienku toho, prečo ma tam vlastne zavreli. Žiadne žiletky, žiadne súkromie, z času na čas malo nejaké iné dieťa záchvat a mňa to vydesilo na smrť.
11. Dodnes to považujem za jednu z najtraumatickejších skúseností môjho života. Skutočne som verila, že celý môj život je lož, a všetci okolo mňa sú herci, ktorí sa so mnou len zahrávajú. Úplne všetci. Od mojej mamy, ktorá si išla počas návštevných hodín oči vyplakať, lebo som neverila, že to je skutočne ona, až po ostatných pacientov. Trpela som psychózou spôsobenou omamnými látkami. Na psychiatrii som ležala síce len dva dni, no následky ma budú prenasledovať už do konca života.
12. Nebudem sa tváriť, bolo to strašidelné. V skutočnosti išlo o 3-dňový detox od návykových látok, ale správali sa k nám presne ako k pacientom na psychiatrii. Okná mali mreže, izby boli vybavené tak, aby si nikto nemohol vziať život, všetkým nám podávali lieky na upokojenie. Teraz som ale tri roky čistá, takže účel to splnilo.
13. Takto spätne viem, že to mohlo mať pre mňa veľký zmysel… keby som to využila naplno. Lenže ja som sa bála. Bola som prakticky ešte dieťa a mala som strach, že ak im poviem o všetkých svojich problémoch, tak ma tam nechajú zatvorenú navždy. Preto som im povedala len to nevyhnutné. Vďaka tomu ma už o týždeň prepustili.
14. Bez debát to najhoršie, čo som kedy absolvovala. Odniesla som si odtiaľ PTSD, s ktorým som bojovala ešte niekoľko rokov, a dodnes mi nikto nemôže merať tlak bez toho, aby som začala hyperventilovať. Pripomína mi to totiž chvíle, keď mi na psychiatrii kontrolovali vitálne funkcie každú hodinu. Na druhej strane, dnes tu stále som a píšem tieto riadky. Keby som nebola išla, asi by to dopadlo inak.
