Vedci z Nemeckého centra pre neurodegeneratívne ochorenia prišli s prelomovým zistením, ktoré búra predstavu o prirodzenom odchode zo sveta: nikto, dokonca ani ľudia nad sto rokov, v skutočnosti nezomiera na „starobu“.
Tradičný pohľad vnímal starobu ako priamu príčinu smrti – stav, kedy systémy jednoducho vypovedajú službu. Nový výskum však podľa webu Daily Mail tvrdí, že staroba a vysoký vek je len časový údaj v biologických hodinách, kedy konkrétne ochorenia preťažia oslabený organizmus.
Analýza viac ako 2 400 pitevných správ ukázala, že najväčšou slabinou človeka je obehový systém. Práve kardiovaskulárne ochorenia a často nediagnostikované infarkty stoja za takmer 40 % úmrtí. Ani u vitálnych storočných seniorov pitvy nepotvrdili starobu ako príčinu smrti.
Naopak, 70 % z nich podľahlo problémom so srdcom a štvrtina respiračnému zlyhaniu. Smrť je teda výsledkom zlyhania konkrétnych orgánov, nie mýtického celkového vyhasnutia.
Čo teda, ak nie staroba?
Výskumníci spochybňujú aj tzv. „znaky starnutia“, ako sú poškodená DNA či opotrebované konce chromozómov. Tie podľa nich nie sú priamymi zabijakmi, ale len symptómami zvýšenej zraniteľnosti. Organizmus sa vplyvom týchto znakov dostáva do oslabeného stavu, v ktorom už nedokáže vzdorovať fatálnym diagnózam, ako sú mŕtvica či pľúcna embólia. Súhrn týchto patológií potom tvorí to, čo laicky nazývame starobou.
Tieto zistenia zasadzujú tvrdý úder rýchlo rastúcemu priemyslu s liekmi proti starnutiu. Vedci tvrdia, že populárne „anti-aging“ preparáty proces starnutia nespomaľujú; iba odďaľujú nástup jednej konkrétnej choroby. Základná logika tejto vedy je podľa nich chybná, pretože zamieňa predlžovanie života so spomaľovaním biologického chátrania. Ak liek oddiali infarkt, človek žije dlhšie, no jeho telo starne rovnakým tempom ďalej.
Kritika smeruje aj k metodike doterajších štúdií. Až 100 % experimentov overujúcich znaky starnutia bolo testovaných na zvieratách, ktoré už boli staré. To vytvára obrovskú medzeru v dôkazoch. Vedci tak nedokážu rozlíšiť, či testovaná látka skutočne mení proces starnutia, alebo len lieči symptómy u už chradnúceho jedinca. V prípadoch, kde boli zahrnuté aj mladé zvieratá, liečba pomohla obom skupinám rovnako, čo naznačuje skôr všeobecné posilnenie zdravia než zásah do tempa starnutia.
Biologické hodiny
Pozornosť sa sústredí aj na tzv. „zombie bunky“ – poškodené bunky, ktoré sa neobnovujú, ale ani neumierajú, pričom vylučujú zápalové chemikálie. Ak by ich odstránenie malo skutočne spomaliť starnutie, muselo by to zásadne zmeniť rýchlosť degradácie viacerých orgánov súčasne. Aby sa potvrdil skutočný vplyv týchto intervencií, vedci navrhujú podávať experimentálnu liečbu už v strednom veku a sledovať celkový pokles vitality, nie až stav na pokraji smrti.
Podobne skepticky sa výskumníci stavajú k „biologickým hodinám“, ktoré sľubujú predpovedať riziko úmrtia na základe zmien v DNA. Tieto hodiny podľa nich sledujú biomarkery, ktoré sa menia popri starnutí, ale nie sú nevyhnutne jeho hnacou silou. Zlepšenie skóre na takýchto hodinách môže znamenať len úpravu vonkajšieho znaku, nie ovplyvnenie hlbokého podstatného procesu, ktorý vedie k zániku buniek.
Starnutie teda nie je generálnym systémovým procesom, ktorý sa dá vypnúť, ale súborom úzko špecifikovaných patológií. Achillovou pätou ľudstva zostáva obehová sústava, ktorá zlyháva skôr, než stihne zostarnúť zvyšok tela. Výskum zdôrazňuje, že predlžovanie dĺžky života je často len výsledkom lepšieho manažmentu chorôb, čo je zásadný rozdiel oproti mýtickému „vyliečeniu“ staroby.
Budúcnosť gerontológie by sa preto mala zamerať na komplexnosť starnutia namiesto zjednodušených predpokladov. Ak chceme skutočne pochopiť, prečo zomierame, musíme prestať hľadať liek na čas a začať sa sústrediť na to, prečo naše orgány prestávajú zvládať nápor veku. Len tak budeme schopní rozlíšiť medzi skutočným spomalením starnutia a obyčajným odďaľovaním nevyhnutnej diagnózy.
