Na vlastnej koži: Dokáže zlomiť viac ako týždeň bez socializácie aj introverta?

6. deň: „Mačke hovorím nazdravie a začínam mať pocit, že jej idem na nervy.“

Zdroj: Koláž EMEFKA

V rubrike Na vlastnej koži zvyčajne týždeň skúšam rôzne veci, vďaka ktorým vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Napríklad, chodím na rande s mužmi, s ktorými by som možno inokedy nešla, snažím sa zoznámiť na Pokeci alebo nenosím podprsenku.

Tentokrát som mala v pláne vyskúšať byť aspoň sedem dní bez socializácie, do čoho prišiel koronavírus a patričné opatrenia. Vďaka nim som zrealizovala týždeň bez socializácie skôr, ako som plánovala.

Aj introvert potrebuje socializáciu

Som síce introvert, no posledný rok je pre mňa rokom, ktorý charakterizujem ako ten, v ktorom „sa učím mať kamarátov“. Zvykla som si chodiť von, viac sa socializovať a nebyť len doma. Ak by ste sa ma predtým spýtali, aký je môj obľúbený podnik, nevedela by som odpovedať, lebo som takmer nikde nechodila.

Aj s mojou introvertnou časťou som človek, ktorý, keď je medzi svojimi, veľa a rád rozpráva. Som rada zavretá sama v byte mimo civilizácie, ale po chvíli mám, samozrejme, potrebu si s niekým pokecať. V byte som zväčša so spolubývajúcou, takže aj keď nejdem každý večer von, mám dostatočnú dávku socializácie.

Viac ako týždeň bez kontaktu s ľuďmi

Rozhodla som sa vyskúšať si týždeň mimo kolegov, mimo spolubývajúcej a stretávania sa s kamarátmi. Samozrejme, chápem, že si niečím podobným prešlo mnoho ďalších ľudí vďaka koronavírusu. Preto upozorňujem, že som to mala v pláne vyskúšať už dávno pred zavedenými opatreniami.

Slečna Mikysová

Všetko to začalo v piatok trinásteho

Môj týždeň bez socializácie začal 13. marca a trval o dosť dlhšie, ako bol pôvodný plán, do 25. marca, takže sa natiahol skoro na dva týždne. Prvé dni môjho asociálneho týždňa boli v podstate rovnaké.

Možno by sa niekto čudoval, no ja som bola miestami o dosť šťastnejšia ako inokedy, keď som chodila do práce a stretávala sa s ľuďmi, nielen s kolegami. Všetok čas, ktorý mi po splnení pracovných povinností ostal, som venovala sebe.

Nedá sa povedať, že by som odrazu robila nejaké výnimočné činnosti, skrátka som si konečne našla čas na koníčky, ktoré som zanedbávala. Čítala som knihy, cvičila som, tancovala a piekla dobroty (žiadne piko). Obmedzila som aj čas trávený na sociálnych sieťach, keďže som počas práce osem hodín za notebookom, nechcela som za displejmi tráviť čas navyše.

Bez mačky by to bolo určite horšie

Za tých pár dní som si uvedomila, že by to bolo určite horšie, ak by som bola v byte úplne sama. Svoje asociálne dni som trávila ako pravá slobodná dievka – s mačkou. S tou sa rozprávam aj zvyčajne, no tentokrát to už prechádzalo k tomu, že som sa s Lunou bavila, akoby bola človekom.

Slečna Mikysová

Dni plynuli v podstate rovnako a nejak som nepociťovala úzkosť alebo potrebu s niekým sa baviť. Aj Tinder som ignorovala, čo niektorých chalanov doslova vytáčalo, lebo som si dovolila neodpovedať im. Akúsi inakosť dní som začala pociťovať až piatym dňom, odkedy som si začala zapisovať výnimočné veci, ktoré som si na sebe všímala.

5. deň 

Píšem si so spolubývajúcou a pýta sa ma, či nie som smutná a že si môžeme zavolať. Spomenula som si, ako som ráno kričala, nech mi dajú všetci pokoj. Písalo mi viacero ľudí naraz a väčšina mi dávala otázky, na ktoré im dokáže odpovedať Google za tri sekundy. Moje introvertné ja ešte stále nemalo potrebu socializovať sa. Zamýšľam sa nad tým, ako je možné, že mi aj v izolácii lezú ľudia na nervy.

Všímam si, že ma rozosmievajú naozaj triviálne veci. To síce aj bežne, no akoby sa hranice môjho humoru posunuli niekam nižšie, respektíve, asi úplne zmizli.

6. deň 

Volala som s mamkou 2 hodiny, čo nie je nič nezvyčajné, bežne spolu voláme v priemere hodinu. Možno tá hodina naviac vyplynula z mojej izolácie. Mačke hovorím nazdravie a začínam mať pocit, že jej idem na nervy. 

Regulárne sa s ňou dorozumievam mňaukaním. Ona mňauká, ja mňaukám na ňu. Rozumieme si čoraz lepšie. O tom, že prichádzam do stavu, v ktorom mám natoľko mastné vlasy, že si hovorím Zsuzsová, asi netreba ani hovoriť. 

Slečna Mikysová

7. deň 

Netuším, aký je deň. Robím si raňajky, akoby bol víkend. O 9:00 začínam pracovať. Pred obedom som si uvedomila, že som si nedala dezodorant. Ale pred sedením na balkóne som sa natrela opaľovacím krémom – priority. 

Väčšinu týchto dní trávim na balkóne, pozorujem ľudí, či nosia rúška, ako chodia po ulici. Cítim sa ako v nejakom filme, ktorý režíruje Wes Anderson, alebo ako v hitchcockovom Okne do dvora

Večer objednávam mačke žrádlo a popritom pozerám, čo majú v akcii. Dostala som sa k mačacím domčekom a skončilo to tým, že sa som sa rehotala na fotkách mačacích domčekov tak, až ma mačka prišla skontrolovať. Ak som mala niekedy nejaký humor, tak už úplne zomrel. Pociťujem to aj pri mojom poriadne odviazanom odpisovaní na správy na Tindri.

8. deň

Prišla som k prvej socializácii, ktorá nebola plánovaná. Musela som ísť s Lunou k veterinárovi. Bolo zaujímavé po toľkých dňoch vyjsť z bytu za iným účelom ako vyhodiť smeti. Bol krásny deň a mne bolo úplne ľúto, že nemôžem vysedávať niekde vonku.

Po ceste som stretla partiu deciek, ktoré sa spolu hrali basketbal na ihrisku. Rozmýšľala som, či im niečo poviem, no zhodnotila som, že netuším, čo by som im mala povedať, keď sú na ihrisku, ktoré je uzavreté policajnou páskou.

Ľadové srdce sa roztopilo

Takmer každú nedeľu chodím do Rádia_FM, kde trávim čas s kamarátom, DJ-om, ktorý moderuje reláciu SIGNAII_FM a ja mu pomáham so sociálnymi sieťami. Aj keď je to niekedy únavné, lebo odtiaľ prichádzam zvyčajne okolo pol jednej ráno, začali mi tieto neskoré večery v rádiu chýbať.

Okrem toho mi začali chýbať aj párty. Chodím na ne síce zväčša sama, ale vo väčšine prípadov už chodím len na párty, kde mám veľa kamarátov a známych. Začalo mi chýbať toto tancovanie medzi svojimi “fellaz“. A objatia. Plne som si uvedomila, že mi chýbajú objatia. Samozrejme s blízkymi.

Približne po týždni som napísala aj kamarátovi, s ktorým sa pravidelne stretávame, aby som zistila, ako sa má. Obaja si píšeme iba s cieľom dohodnúť si stretnutie, a teraz sme si za tie roky, čo sa poznáme, vymenili asi najdlhší chat.

Som ľadové introvertné srdce, zväčša trvá dlho, kým mi niekto začne chýbať, no teraz som si presne spomenula na všetkých tých pár ľudí, s ktorými chodím rada na prechádzky a kávy a podobne.

Takto vyzeral môj druhý piatok v izolácii, keď som si spravila gin s tonikom a na slúchadlách počúvala livestream s DJ-mi:

Slečna Mikysová
Slečna Mikysová

Podcasty boli mojou spojkou so svetom

Čím viac dní pribúdalo v mojom pomyslenom kalendári sociálnej izolácie, tým viac podcastov som počúvala. Počúvam ich aj bežne, no teraz som namiesto pozerania Priateľov pri obede radšej počúvala podcast.

Počúvala som hlavne uvoľnené podcasty, ako napríklad Lužifčák, ktoré boli v podstate takým prototypom rozprávania kamarátov. Akosi mi to nahrádzalo ľudský kontakt a komunikáciu.

Izolácia lezie na mozog aj introvertovi

Aj po tom, čo pominulo moje PMS, som si všimla, že som nervóznejšia ako obvykle. Úplné maličkosti ma dokázali naozaj rozčúliť a pociťovala som takú myšlienkovú nepohodu. Aj napriek tomu, že som pravidelne cvičila a kompenzovala psychickú záťaž fyzickou.

Absencia kontaktu s ľuďmi spôsobila svoje. Zdá sa, že aj introvert, ktorý si potrebuje dobíjať baterky po tom, čo strávi čas s ľuďmi, potrebuje byť s nimi v kontakte. Síce menej, ale potrebuje to.

Jeden večer som to už nevydržala, využila som prázdne nočné ulice a išla som sa po cvičení prejsť:

Slečna Mikysová

Čo ma izolácia bez kontaktu s ľuďmi naučila?

Po takmer dvojtýždňovej izolácii, v ktorej boli mojimi jedinými kontaktmi s ľuďmi stretnutia s kuriérmi, paniami v obchode a ujom veterinárom, som ukončila svoju izoláciu. Prišla som na viacero vecí. Môj život sa trochu viac utriasol, mierne som zmenila priority. Vždy som dbala na to, aby som trávila čas so sebou, no teraz to dostalo iný rozmer.

Táto izolácia ma naučila jednu vec, a to, že by sme nikdy nemali obetovať svoju vnútornú pohodu na úkor našich kamarátov. Aj keď ich máš rád. Napríklad, keď si chceš zacvičiť, ale kamoš ťa volá von, radšej si zacvič. A hlavne nevenovať toľko času ľuďom online. Či už len tak blúdením na sociálnych sieťach, alebo bezduchým vypisovaním si.

Niekedy je to taký vnútorný boj, no rozhodne by sme nemali zabúdať na čas strávený so samým sebou, ktorý v nás buduje sebalásku. Je to niečo, čo prináša vnútornú slobodu. Ak ju nemáš a nedokážeš byť sám so sebou, je jedno, či si introvert alebo extrovert, takáto izolácia ťa bude ničiť. 

Ak ťa tento článok zaujal, predchádzajúce diely nájdeš tu

Reagujte!
Grr Grr
0
Grr
Fuuj Fuuj
6
Fuuj
Fňuk Fňuk
1
Fňuk
Jeej Jeej
13
Jeej
Uups Uups
3
Uups
Haha Haha
0
Haha
Woow Woow
2
Woow

Komentuj post a napíš, čo si o tom myslíš!

⬇️

Pridaj komentár

Pre odoslanie komentáru sa musíte prihlásiť. Ak ešte nemáte účet zaregistrujte sa.

Mrkni aj tento článok:
7 skvelých tipov na čítanie počas karantény: Lov na baziliška a ďalšie tituly, ktoré zaujmú nielen násťročných

Prihlásiť sa

Nemáte účet?
Zaregistrovať sa

reset password

Späť na
Prihlásiť sa

Zaregistrovať sa

Prosím registrujte sa na emefka.sk

Späť na
Prihlásenie
Choose A Format
Personality quiz
Trivia quiz
Dotazník
Príbeh
Zoznam
Meme
Video
Audio
Image

SLEDUJ EMEFKA

NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

SLEDUJ NA INSTAGRAME