V rubrike Na vlastnej koži skúšam vždy jeden týždeň niečo nové, vďaka čomu vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Nedávno to bolo hľadanie lásky na pokeci a predtým chodenie bez podprsenky.

Tentoraz som sa rozhodla na týždeň zmiznúť zo sociálnych sietí. Možno si myslíte, že za jeden týždeň si to nikto ani nevšimne, no opak je pravdou. Čo všetko sa teda stihlo udiať?

Ak máš v pláne zmiznúť zo sociálnych sietí, nemôžeš to urobiť spontánne

Keď som sa rozhodla, že tento nehanebný čin urobím, vedela som, že o tom nemôžem nikomu povedať. Stratilo by to predsa celú podstatu. Musela som sa však predpripraviť. Napríklad cez messenger komunikujem nielen s kamarátmi, ale riešim cezeň aj komunikáciu s ľuďmi z rôznych projektov. Preto bolo potrebné všetko predpripraviť tak, aby ma nemali potrebu kontaktovať.

Jediný človek, ktorému som to oznámila, bola moja mama. Lebo predsa len, je to mamka, treba sa vyhnúť zbytočnej panike. Neoznámila som to ani spolubývajúcim, kamarátkam a kamarátom. Samozrejme, vedeli o tom ľudia z redakcie.

Deň prvý

Už v nedeľu večer som si odstránila aplikácie Instagram, Facebook, Messenger aj Tinder. Účet na Facebooku som deaktivovala. Išla som spať s tým, že som zmizla zo sociálnych sietí. Čakal ma nie úplne bežný pondelok v práci – poobede som cestovala 140 kilometrov ku doktorovi. Očakávala som, že sa budem vo vlaku nudiť, no väčšinu cesty som prečítala a prespala.

Namiesto mojej naivnej predstavy rýchleho vybavenia, som v čakárni postávala dve a pol hodiny, kým vôbec doktor prišiel. Väčšina ľudí v našom veku by v tejto situácii scrollovala sociálne siete.

Ja som striedavo pozerala na bielu stenu, čítala knihu a čítala si nejaké články na internete. Stala sa vec, ktorú som robila naposledy asi v roku 2000. Išla som priamo na webovú stránku a tam som si vyhľadávala, čo budem čítať. Neservírovali mi to sociálne siete.

Deň druhý

Prišla som na niekoľko vecí: ľudia ma na messengeri stále videli. Tým, že som si deaktivovala účet na Facebooku, som však nezmizla aj z messengeru. Hneď, ako som prišla domov, som si deaktivovala messenger. Správy som si nepozerala a ani neotvárala, ale bolo ich tam približne okolo šesť až osem.

Okrem toho som prišla na to, že mi sociálne siete vôbec nechýbajú. Kamarátka mi volá, či som v poriadku, lebo som nebola dva dni aktívna. Okrem toho, v ten deň zomrel Karl Lagerfeld a ja sa to dozvedám oveľa neskôr.

Uvedomila som si, že netuším, kto má kedy narodeniny. Tuším, že veľa kamošov ich má mať v tomto období, ale netuším, kedy presne. Na Facebooku by som si to mohla inokedy rýchlo overiť, teraz nemôžem.

Deň tretí

Ráno sa ma spolubývajúci pýta, či s nimi idem po práci von. Hovorí mi, že mi písal, odpovedám mu vo dverách, že mi treba volať, že na internete nie som. Cez deň mi napísal smsku. Zjavne je nahnevaný. Čo som si to dovolila vymazať sa zo sociálnych sietí?!

Náš spoločný chat so spolubývajúcimi

Večer sedíme v podniku a ja som jediná, kto nemá na stole vyložený telefón. Až o niekoľko hodín sa dozvedám, že druhý spolubývajúci je už ujom. Prichádzam na to, že mi uniká mnoho informácií – tých dôležitých, ale aj menej dôležitých.

Viackrát sa mi stane, že sa chcem s ostatnými o niečo podeliť, napríklad, že som videla môjho obľúbeného youtubera, ale nemôžem. Smsky ľuďom kvôli tomu písať nebudem.

Deň štvrtý

Viacero ľudí mi píše smsky, že kde som zmizla. Spolubývajúcim však nejak nechýbam a kamoška, ktorej som chýbala pred dvoma dňami, sa mi absolútne neozvala. Inokedy mi píše skoro každú minútu. Jediný človek, s ktorým som v úzkom kontakte, je kamarátka, ktorá mi písala hneď v prvý deň. Keďže je intenzita našej komunikácie oveľa menšia, dohodli sme sa, že si večer zavoláme.

Nainštalovala som si snáď po rokoch hru do mobilu. Samozrejme, lebo nemám čo robiť na záchode. Stále mi však scrollovanie nechýba. V tento deň mala kamarátka z detstva narodeniny, keď som jej chcela zablahoželať, tak som prišla na to, že nemám jej telefónne číslo. Prišla som na to, že mám číslo na Ega, firmy ktoré mi nič nehovoria, všetkých svojich bývalých, ale na kamarátku z detstva nie.

Život bez notifikácií bol oveľa príjemnejší. Mať zapnutý internet bez toho, aby ma niečo vyrušovalo, bolo veľmi príjemné. Cítila som sa viac sústredenejšia a moja myseľ bola viac uvoľnená.

Deň piaty

Oveľa viac vnímam pípnutie smsky ako predtým. Včera som absolvovala asi polhodinový telefonát s kamarátkou. Museli sme si predsa povedať všetko dôležité, čo sa za tých pár dní stihlo udiať. Prišla som na to, že už nie je také ľahké len tak niekomu zatelefonovať ako kedysi. Pri komunikácii na internete sú už ľudia oveľa dostupnejší.

Tento deň sa stal prevratným. V rámci „nudy“ som si googlila svojho kamaráta ako za starých čias. Retro stalkovanie. Večer sme šli von a spolubývajúci mi oznamoval plány cez smsku. Nakoniec sme sa však aj tak stretli na byte a dohodli sme sa osobne. Keď sme sa stretli s kamarátmi, viacerí sa pýtali, prečo som zmizla zo sociálnych sietí.

Záver asociálneho týždňa

Víkend som viac-menej preležala a oddychovala pred seriálmi. Okrem toho som si porobila hneď niekoľko vecí, ktoré som dlho odkladala. Našla som si dokonca čas aj na maľovanie, ktoré už dosť zanedbávam.

Síce som si myslela, že budem mať neskutočne veľa času, no okolnosti to zariadili nejak tak, že som sa nikdy nenudila. Možno by ste si mysleli, že budem odpočítavať minúty, dokým sa budem môcť znova prihlásiť na sociálne siete, no urobila som tak až ráno. V nedeľu som uprednostnila spánok.

Návrat na sociálne siete

Uvedomila som, že na sociálnych sieťach vedieme mnoho zbytočných konverzácií iba preto, lebo je tá komunikácia tak ľahko dostupná. Kamarátkam som oznámila, že v internetovom svete už určite nebudem tráviť tak veľa času a už vôbec nie tými bezduchými diskusiami. Rozhodne menej scrollujem ako predtým, lebo som prišla na to, že je to premárnený čas.

Sú však aj veci, ktoré mi chýbali: konečne vidím informácie o mojich obľúbených interpretoch, eventoch a tak podobne. Neunikajú mi ani informácie z politiky a iné dôležité veci, o ktorých treba vedieť. Je pravda, že sa k ním dá dostať aj bez sociálnych sietí, ale s nimi sa k nim dostávaš rýchlejšie.

Dala by som bez sociálnych sietí aj mesiac?

Aj keď sa zdá byť týždeň ako veľmi krátka doba na to, aby som na niečo prišla, stačil. Síce som človek, ktorý si až tak na sociálnych sieťach nefičí a nemá mobil neustále v ruke, trávim na nich čas denne. Prišla som na to, že kvôli tomu, ako ľahko je táto komunikácia dostupná, zdieľame prostredníctvom nej aj úplne zbytočné informácie.

Trápne statusy, ktoré sme si kedysi písali na nástenku, si teraz píšeme do správ.

Takýto týždeň ti naozaj stačí na to, aby si zistil, kto je naozajstný kamarát. Keď ťa niekto chce vidieť a zaujíma sa o teba, tak ti zavolá, napíše smsku. Musí síce vynaložiť trochu viac úsilia, ale ak mu za to stojíš, tak ho vynaloží.

Sociálne siete sú na jednej strane super v tom, že sme ľahko dostupní a okamžite sa vieme dohodnúť. Má to však aj temnú stránku – ľudia si až príliš zvykli, že sme nonstop dostupní. Akonáhle nie si, tak môžeš očakávať výčitky.

Akoby bola povinnosť byť neustále online, dostupný a rýchlo odpovedať. Nie je to povinnosť a nemali by sme si to myslieť my, ani naši kamaráti. Občas je fajn úplne vypnúť a nenechať sa rušiť notifikáciami.

Titulná fotka: Tracy Le Blanc, Pexels