Veľmi dlho som rozmýšľal, či to riskovať, či na to plošné testovanie ísť pomôcť, či sa vôbec registrovať. Nakoniec som si však uvedomil, že ak by som sa neregistroval, tak by som nezažil niečo také nezabudnuteľné a o pár rokov by som to s určitosťou ľutoval.
Začalo to chaoticky
Tri dni pred samotným testovaním národa mi volajú z Ozbrojených síl Slovenskej republiky a oznamujú mi, že v sobotu budem na odbernom mieste s názvom Polárna a v nedeľu na Družicovej. O pár hodín neskôr mi volajú z mestskej správy, že mám pomáhať len na Jenisejskej drive-in tímu. Hovorím si, že však dobre, nie je problém, len nech mi povedia, kde naisto a kedy.
Samozrejme, zavolali tretí raz a teraz tvrdili, že sa mám dostaviť na Polárnu a že tam budem aj v sobotu, aj v nedeľu. Už som sa ich pre istotu opýtal, či sú si istí a či to je posledný verdikt, pretože do ďalšieho telefonátu by som im povedal, že nech po mňa prídu a odnesú si ma, kam len chcú, a je mi to jedno.
Dokonca mi povedali, že by som mal miešať vzorky po odbere, na čo nemám žiadnu kvalifikáciu, a tak sme sa dohodli len na administratíve a usmerňovaní, to bolo mojou úlohou.
Budík na piatu ráno
Moja najväčšia nočná mora je skoré vstávanie z postele. Tentoraz to malo byť dva dni po sebe o piatej hodine ráno. S prekvapením som ráno z postele vystrelil rovno baliť veci. Bol to prvý deň, nevedel som, čo mám čakať, a tak som si zbalil rôzne veci aj na prezlečenie, jedlo, nabíjačku, proste základy mladého človeka.
Kráčam pod rúškom tmy smerom na odberné miesto, kde mám pomáhať, bola to stredná škola. Prišiel som k hlavnému vchodu a tam už stála dievčina, ktorej som sa opýtal, či ide tiež pomáhať. Odvetila, že áno. Na dverách bolo napísané, že odberné miesto je zboku, tak sme sa na chvíľu „zakecali“ a zoznámili. Zdravotnícka študentka Karin, čistá duša, ktorá patrí na túto cestu pomáhať ľudom.
Hneď ako sme prišli dnu na odberné miesto, stretli sme vojaka, pána rotného Béreša. Ten nás usmernil, rozdelil do tímov (ružový a zelený) a dal nám výbavu (chemický oblek, respirátory, rukavice a štíty).
Tím vyzeral nasledovne: jeden hlavný zdravotník, ktorý vykonával samotný výter, druhý zdravotník mal na starosti vzorky a vyhodnocovanie testov, administrátor, ktorý registroval každého potenciálneho pacienta do tabuľky a posielal na odber, koordinátor, ktorý ľudí od vchodu usmerňoval až na samotné odberné miesto a vysvetľoval, čo majú robiť po testovaní, „konečník“, ktorý po vyhodnotení testu dostal informáciu, či je pacient negatívny, alebo pozitívny, a spísal s ním konečný certifikát.
Čas na oddych? Jasné!
Prestávku sme mali mať dvakrát do dňa, a to na obed od 12. – 13. hodiny a potom na večeru 17:00 – 17:30. Avšak, ľudia prvý deň stáli v radoch už hodinu pred otvorením. Musím dodať, že bola poriadna zima, hlavne zrána a neskôr po zotmení. Každý deň sme mali začínať testovať ľudí od siedmej ráno a hneď v prvý deň sme o trištvrte na sedem neboli otestovaní ani my, samotný personál.
Rýchlo nás pán rotný majster poslal na testovanie, kolega z administratívy hovorí: „Nikdy neviete, čo sa odohráva v hlave vojaka.“ Táto spontánna hláška ma pri ponáhľaní sa testovať po ceste rozosmiala. Testoval nás zelený tím a my, naopak, ich. Zdravotník Dávid bral výtery. Zažil som už viacero odberov z dôvodu testovania na COVID-19, ale ten Dávidov bol najbrutálnejší. On akoby ani nemal tyčinku v ruke, on tam mal poriadnu dýku.
Náš ružový tím sa zohral do pár hodín a ľudia chodili a chodili. Nezabudnem na ten pocit, keď za mnou prišla Karin s pozitívnym papierikom pre nejakého mladého pána. Zmeravel som a šiel ho odniesť na koncové stanovisko, medzi ľudí, ktorí čakajú na výsledok na dvore. Bolo to úplne vysoké číslo oproti ostatným, ktorých sme volali pekne po poradí od 1 do 100. Na rade malo byť číslo 43 a začal som kričať: „Ružová 72!“. Mali ste vidieť, ako sa každý čakajúci rozhorčil, ako keby ste sledovali zápas štvrtej triedy juhovýchodného futbalového zväzu. Avšak, nemohol som povedať, prečo volám nejaké číslo zvlášť. Chlapec bol, bohužiaľ, infikovaný a pre ich dobro mal ísť čím skôr preč.
Prvý deň sme obed ani nestíhali, pretože prišiel mimo prestávky. Administrátor bol zhodou náhod aj učiteľom na strednej škole, ktorá bola odberovým miestom. Milý starší pán, s elánom v krvi a značným citom pre humor. Veľa sme sa spolu nasmiali a verím, že každý sa naňho tešil aj druhý deň.
Najdesivejší moment testovania
Nášmu tímu sa darilo brať oveľa viac ľudí ako zeleným, ktorí boli o niečo pomalší, ale, samozrejme, nebola to žiadna súťaž. V tento deň sme zaznamenali druhého pozitívneho človeka, staršiu pani. Povolali sme ju, prišiel pán rotný, aby ju oboznámil, čo ďalej.
Keď pani zistila, že je pozitívnou, rozplakala sa a bolo vidieť, ako ju to psychicky zložilo. Tvrdila, že má rakovinu pľúc, a že ako to zvládne. Vojak ju musel ísť upokojiť na vzduch preč od čakajúcich na výsledok. Vtedy mi prešiel mráz po chrbte a bolo mi to veľmi ľúto. Rozmýšľal som, či by aj nebolo lepšie, keby to tá pani ani nevedela…
„Konečníci“ sa predbiehali v pozitívnych výsledkoch pri vypisovaní certifikátov a od „zelenáča“ som začul, ako hovorí: „HA, a je to tri, tri!“ Aj takéto situácie sa tu diali prvý deň.
V prvý deň sme otestovali niečo cez 600 ľudí spoločne so zeleným tímom a dokopy sme mali šesť pozitívnych výsledkov. Pozitívnych bolo viac mladých ľudí, no na testovaní sa zúčastnilo viac ľudí v strednom veku a dôchodcov.
Za tmy pomáhať a za tmy domov
Keď nás rotný po dezinfekcii odberného miesta pustil domov, tak sme utekali, ja a Karin sme to mali náhodou rovnakým smerom, tak som ju aspoň odprevadil a nebudem klamať, že aj keby to bolo druhým smerom, tak by som to urobil tiež, čiže win-win situácia. Do postele som sa takto ako teraz veľmi dlho netešil. Zaspal som hneď po sprche a „hejá“ vstávaj o piatej ráno.
Druhý deň žiadna sláva
Kráčam na pľac a predo mnou Karin, tak sme sa počkali a šli na Polárnu spolu. Tento deň sme sa už ráno testovať nemuseli, všetci sme sa už značne poznali a vedeli sme spolu komunikovať, mali sme systém zo včerajšieho vyčerpávajúceho dňa a čakali sme ďalší nával ľudí.
Nečakali sme, že bude od rána taký nízky počet ľudí. „Klienti“, ako sme ich nazývali, chodili skôr sporadicky. Prišli po jednom, maximálne dvoch. Rekord boli šiesti za hodinu. Náš tím odobral okolo 40 vzoriek a „zeleňáci“ okolo 30. Chvalabohu pre nás, z personálu nebol nikto pozitívny, zdravotníci ale prišli o pár 20-eurových bankoviek. Hlavne, že sme všetci zdraví a šťastní, s novými kontaktmi.
Pokojný priebeh a Človeče, nehnevaj sa
Sporadický príchod potenciálnych pacientov v nás vyvolal záchvaty nudy a špičkových nápadov. Nápad zeleného tímu: „Máme málo ľudí, poďme sa striedať tak, že hodinu budeme robiť my a potom budete robiť hodinu vy a náš tím bude počas vašej pracovnej činnosti oddychovať, jesť, robiť si svoje záležitosti“, ani nemusel dokončiť a všetci sme kývli hlavou, že je to úžasný nápad.
Počas druhého odberového dňa sme sa s hlavným zdravotníkom učili bicyklovať na jednokolke, čo bolo ultra náročné, päťkrát po sebe som vyškolil zdravotníkov v stolovej hre „Človeče, nehnevaj sa“. Po pár prehrách sa so mnou Karin dokonca prestala rozprávať, pretože ťažko zvláda prehry. S pánom učiteľom sme sa začali rozprávať o ľuďoch, ako by mohli vyzerať v budúcnosti, alebo ako by vyzeral po pár rokoch ľudský druh na inej planéte. Sh*t talks, ale bolo to zaujímavé.
Na obed sme nedostali ani jeden deň nič vegetariánske. A tak som len vyberal mäso z rizota alebo zjedol len ryžu, ktorá bola deň predtým. Dostali sme aj bagety od mesta Košice, ktoré boli určené priamo pre odberové tímy.
Zdravotníci ma počas pokojného dňa naučili, ako vyhodnocovať test z paličky po výtere. Je to vcelku jednoduché. Dostanete vzorku z paličky, ktorá sa vymieša v roztoku. Na roztok nasadíte štupeľ, pomocou ktorého potom nakvapkáte osem kvapiek na samotný test, a čakáte 15 minút. Po tomto čase by malo byť jasné, či sa test ukáže ako negatívny (jedna čiarka), alebo pozitívny (dve čiarky).
V dohode, ktorú sme dostávali ako dobrovoľníci o sume na hodinu, nebolo písané nič, ale vraj nám odmenu majú odoslať do dvoch týždňov, tak som zvedavý. Zdravotníci dostanú za celý víkend 500 eur a 20 eur za každého infikovaného.
Posledný raz ideme domov, berieme si výslužky, respirátory, jedlo a obleky. Karin som vytvoril niečo ako záložku do knihy, keďže rada číta, a nech ani neskúša zabudnúť.
To zďaleka nie je úplne podrobná analýza, ale verte mi, väzby, ktoré zažívam s ľuďmi z rôznych krajín na projektoch Erasmus +, tak niečo podobné sa vyvinulo tu v našom rúžovom tíme. Špeciálna vďaka patrí rotnému, Karin, Kamilovi, Valerijovi a Norbertovi – MVT (most valuable team). Ďakujem aj ľuďom, ktorí zodpovedne prišli na plošné testovanie, za podporu mestskej časti ozbrojených síl, polícii a všetkým dobrovoľníkom, ktorí sa tam rovnako ako ja snažili a dali do toho len to najlepšie.
