V mojom pravidelnom seriáli Na vlastnej koži budem vždy týždeň skúšať niečo, vďaka čomu budem vystupovať zo svojej komfortnej zóny. Aby ste to nemuseli skúšať vy, budem to robiť za vás ja. Naposledy som si vyskúšala, aké to je chodiť týždeň bez podprsenky. Poviem vám, viac-menej som sa s ňou rozlúčila.

Tentoraz mi napadlo, že zoznamka Pokec mala kedysi naozaj veľký boom, no bolo to asi tak pred desiatimi rokmi. Ja som mala vtedy štrnásť a miestnosti boli plné tisícok ľudí. Facebook ešte tak nefičal ani zďaleka, preto Pokec zažíval najväčšiu slávu.

Mnohokrát v redakcii spomíname na staré dobré časy, keď prišiel na rad aj Pokec. Povedala som si, že vyskúšam, či sa tam dá aj teraz nájsť niekto v pohode.

Začiatok

Pôvodne som mala v pláne ísť s kožou na trh a dať si tam moje skutočné fotky a chatovať pod jedným profilom. Takýto profil som si aj založila, priradila som k nemu moje fotky a dala som mu nick Dzejn124. Je takmer 100% vyplnený a pridala som aj ďalšie tri fotky okrem profilovky.

Druhý profil som sa rozhodla urobiť anonymný, dala som mu nick Lily019 a je v ňom vyplnené len mesto a vek 24 rokov. Žiadne fotografie a žiadne informácie. Poďme sa teda pozrieť, čo sa za týždeň udialo.

1. deň

Oba profily som si založila ešte v nedeľu, nech mám na testovanie nachystanú pôdu. Akonáhle som si založila profil s fotkami, mala som 4 RPčky, ani som sa nestihla čudovať. V pondelok som sa teda vrátila na Pokec, profily som nažhavila a nech ešte viac rozprúdim vlny na mori, napísala som z oboch, do miestnosti Do pohody, kde bolo najviac ľudí, či niekto pokecá.

Samozrejme, na profil s fotkami sa mi nahrnulo najviac ľudí. Prichádzali správy normálne, ale aj divné a úchylné. Po pár minútach som mala zimomriavky z toho, že tam som, sú tam moje fotky a tí ľudia sa na ne pozerajú. Zaujímavé, že keď som bola decko, ktovie s koľkými úchylákmi som si vypisovala a nebolo mi tak zle, ako mi bolo teraz.

Reálne som to po nejakej hodine nevydržala a musela som to vypnúť. Na profile bez fotiek sa mi to znášalo trochu lepšie, lebo som vedela, že nevidia moje fotky. Konverzácie na oboch profiloch sa niesli v podobnom duchu. Padali otázky ako sa mám, čo porábam a odkiaľ som. Nič originálne, snáď ešte väčšia nuda ako kedysi.

2. deň

Priznávam, že to je väčšie utrpenie, ako som čakala. Túto výzvu som si sama vymyslela, ale netušila som, že sa až tak potrestám. Som človek, ktorý nenávidí mrhanie časom na smalltalky. Presne tieto dve veci sa spojili práve v tejto výzve. Zistila som, že je jedno, či máte na Pokeci fotku, alebo nie.

Ľudia vám píšu tak či tak a píšu vám rovnaké veci, ako vám budú písať pri nevyplnenom profile. Mohli by ste v ňom mať napísané pomocné otázky, aj tak by vám ľudia písali „ako sa máš?“ „čo robíš?“ a podobné vecičky.

Okrem toho, že mi napísala vraj transka, ktorá chcela odo mňa (haha) radu o make-upe a chalan, ktorý pomáhal kamoške vypĺňať dotazník na záverečnú prácu, sa neudialo nič prevratné.

• Pozvania von sú úplne bežné
• To, že vám píšu ľudia o desať až dvadsať rokov starší, je bežné tiež

A ďalších 5 dní

Keďže rozpisovať každý jeden deň by bolo náročné aj pre vás ako čitateľov, tak vám nasledujúce dni zhrniem. Hodí sa to aj vzhľadom na to, že sa tie dni od seba nijak výrazne nelíšili. Nestal sa žiaden zázrak a zatiaľ ešte na Pokeci nemajú pravidlo o tom, že by tam vo štvrtky chodili nejakí normálni ľudia. Možno aj chodia, aj pomimo štvrtky, ale ja som bola asi v zlej miestnosti.

Tých som teda zopár preskúmala. Najviac ľudí však bolo vždy v miestnosti Do pohody. Občas sa nazbieralo aj cez tisícku. Ak ste z tých, ktorí ešte zažili Pokec predtým, ako bol populárny Facebook, tak viete, že to je žalostný stav. Dni sa vliekli rovnako ako všetky konverzácie, ktoré som (ne)absolvovala na Pokeci. Väčšinou to skapalo pri druhej otázke typu „aký si mala deň?“.

Čo je nové na Pokeci?

Prevalcovali ho iné zoznamky, a nájsť tam v pohode človeka, ktorý dokáže normálne komunikovať, je doslova ako hľadať ihlu v kope sena. Možno sa to dá, no musíte byť na to hľadanie poriadne trpezlivý.

Paradox je, že ľudia sa asi potrebujú schovávať za anonymitu, lebo čo by človek nečakal, vždy mi prišlo viac správ na profil bez fotiek. Asi som na nich príliš škaredá alebo majú jednoducho radi tajomno.

Človek by mohol mať pocit, že je tam omnoho viac úchylákov, lebo 60-70% správ prichádza práve od nich. Myslím si, že tento pocit pramení aj z toho, že je tam vo všeobecnosti menej ľudí, takže tých úchylákov je tam asi rovnako, len normálni ľudia zmizli.

Nájdu sa aj takí, s ktorými sa dá normálne pokecať, no väčšina ľudí tam už nezabíja nudu, ale reálne niečo hľadá, preto vás budú po pár vetách hneď volať von. Na čo by som ja teda vôbec nemala odvahu.

Vek je len číslo

Táto veta bola hlavným mottom väčšiny mužov, ktorí mi písali. Keď mi napísal muž, ktorý mal 38 rokov, tak som sa ho priamo opýtala, či si nemyslí, že ja na mňa trochu starý. Odpovedal mi, že „vek je len číslo.“ Mne sa otočil žalúdok. Väčšina správ na oba profily mi prichádzala od ľudí, ktorí mali v profiloch uvedený vek od 28 až po 40 – 50 rokov.

Na Pokeci je už veľmi málo ľudí v mojom veku, čiže dvadsiatnici. Mala som šťastie asi len na jediného chlapca, ktorý mal 26 rokov. Ale naša debata zakapala pri druhej otázke ala „čo porábaš?“ Na toto ja trpezlivý tvor nie som, takže aj keď som sa snažila, v konečnom dôsledku som mala nejakú „plodnú“ debatu len s pár ľuďmi. Ale aj na zastávke MHD-čky si viem pokecať lepšie. 

Úchyláčiny sa nezmenili

Neviem, či si to len ja nepamätám tak dobre, ale mám pocit, že tie úchylné správy sa veľmi nezmenili. Som sklamaná z toho, že nikto nemal tentokrát záujem kúpiť moje použité nohavičky.

Verím však, že pobyt v inej miestnosti by to rýchlo zariadil. Ja však nie som dostatočne odvážna a bolo mi psychicky zle už z miestnosti Do pohody. Avšak, nechýbala ponuka na sex a iné zaujímavé otázky, ktoré som si pre vás odložila.

Aký je záver z týždňa týrania sa na Pokeci? Keď na mňa pozerajú v električke páni vo veku 30-40 rokov, mám pocit, že niekto z nich mi včera písal na Pokeci. Pri písaní na danom portáli sa už vôbec necítim tak bezpečne ako kedysi.

Ak sa chcete zoznamovať, tak vám odporúčam Tinder, vďaka ktorému som našla veľa super kamarátov. Tiež poznám páry, ktoré sa tam spoznali a čaká ich svadba. A ideálny spôsob je nebáť sa ísť osloviť opačné pohlavie aj naživo. Aby ste potom nemuseli ľutovať, že ste to neurobili. 🙂

O Tindri možno v nasledujúcom článku. Ak máš nápad, čo by som mohla v rámci rubriky Na vlastnej koži vyskúšať, tak nám napíš tipy do komentárov. 

Titulná fotka: Christin Hume, Unsplash