Mnohé súčasné nadávky majú korene hlboko v minulosti
Na našom území bolo v 14. storočí veľmi populárne napríklad slovo „šelma“, ktoré sa používalo ako nadávka. Vzniklo zo starogermánskeho slova „schelm“. Slovo vtedy nieslo rovnaký význam ako slovo „mršina“. Ako variant mršiny navyše vznikla ďalšia nadávka, a síce „mrcha“. Aj nadávka „k*rva“, ktorá dnes patrí medzi najpoužívanejšie vulgarizmy, má korene hlboko v minulosti.
S týmto výrazom sa prvýkrát stretávame niekedy v 15. storočí a už vtedy išlo o hanlivý výraz pre prostitútku. Význam je aj dnes rovnaký, akurát s tým rozdielom, že nadávka získala akúsi univerzálnosť a už sa ňou neoznačujú len ženy ľahkých mravov, ale napríklad aj muži, prípadne sa vykríkne, keď sa človeku nedarí.
V ranom novoveku bolo rozšírenou nadávkou aj dnes už nevinne pôsobiace slovo „zradca“. Ním sa častovali muži, a išlo pre nich o maximálnu urážku. Od mužov sa totiž v minulosti očakávala vernosť a cnosť. Na rozdiel od žien, ktoré boli (v dôsledku rozšírenia mizogýnie) považované za „od prírody“ neverné či hriešne osoby.
Tradícia vulgárnych graffiti
Pokiaľ si myslíš, že známa metóda písania nadávok na steny verejných záchodov je niečím relatívne novým, tak ťa musíme vyviesť z omylu. Táto praktika sa totiž datuje až do antiky! Tak napríklad, na rímskom Koloseu sa môžeme dočítať tento latinský nápis neznámeho autora: „Môj šéf nestojí za krysí zadok!“
V mestách Pompeje a Herkulaneum, ktoré postihla skaza v dôsledku výbuchu sopky Vezuv v roku 79 pred naším letopočtom, môžeme nájsť na stenách verejných toaliet, ale aj hostincov či bazilík napríklad tieto šťavnaté a zábavné urážky a nápisy:
„Phileros je eunuch“, „Oppius, si klaun, zlodej a lacný krivák“, „Secundus si užíva s chlapčekmi“, „Nariekajte, dievčatá! Môj úd sa vás vzdal. Teraz vniká do mužského pozadia! Zbohom, úžasná ženskosť“, „Theophilus, nerob orál dievčatám pri mestských bránach ako pes,“ či „Chie, dúfam, že tvoje hemoroidy bolia tak ako nikdy predtým!“
Nadávanie ako umenie
Nadávky ale nemali len formu prostých gest, zúrivých výkrikov či anonymných nápisov na stenách. Pestovala sa tiež tradícia, ktorá urážanie vnímala ako umeleckú formu. Už v antickom Grécku a Ríme sa písali epigramy, ktoré zosmiešňovali niektorých konkrétnych ľudí či isté ľudské vlastnosti.
Podobnú tradíciu poznali aj v starovekej Arábii, kde sa tieto urážlivé básne nazývali naqā’id. Dodnes sa s nimi môžeme stretnúť vo viacerých arabských krajinách. V Japonsku zase boli okrem tradičných a rešpektovaných básnických foriem ako haiku či senrjú obľúbené aj oveľa zemitejšie útvary nazývané haikai.
Tie často obsahovali komické elementy, nadávky a všeobecne boli považované za prízemné či vulgárne. Väčšinou išlo o veľmi melodické a spevné útvary, ktoré sa predávali ústnou formou a boli ľahké na zapamätanie.
