Určite si z čias základnej alebo aspoň strednej školy pamätáte učivá o podnebiach, počasí a teplote. No a možno si spomínate aj na najvyššiu a najnižšiu nameranú teplotu. No, ak odhliadneme od neobývaných oblastí na póloch a skúsime nájsť najchladnejšie miesto, kde žijú ľudia, tak zistíme, že sa jedná o ruskú (ako inak) dedinku Oymyakon.
Oymyakon sa nachádza len pár stoviek kilometrov od polárneho kruhu, kde inde než vo východnej Sibíri. Najnižšia nameraná teplota tu bola vyše -71°C, no a priemerná v zime je -45°C. Je tu príliš veľká zima na to, aby ste tu dopestovali úplne hocičo, od ovocia cez zeleninu až po obilniny. Pre miestnych ľudí to znamená podstatne jednoduchší jedálniček, ktorý sa skladá hlavne zo sobieho mäsa, konského mäsa, rýb a mlieka. Každý, kto by sa rozhodol vyjsť von bez ochrany pred mrazom by mal údajne zomrieť do jednej minúty. Vyše 500 ľudí sa však toto miesto rozhodlo nazývať svojím domovom, aj keď je pripomienkou temnejších časov – toto miesto je totiž súčasťou takzvaného Stalinovho kruhu smrti, kam boli deportovaní politickí väzni.
Počas zimných mesiacov (áno, aj tu má zmysel to rozlišovať) trvá noc v najdlhšom prípade nejakých 21 hodín. Napriek všetkým týmto veciam tu ale funguje pár moderných vymožeností. Jednou z nich je napríklad škola. Samozrejme, tak ako u nás, aj tu sa škola zatvorí, ak je príliš zima. V miestnych podmienkach to ale znamená, že ju zatvoria, ak teplota klesne pod -52°C.
Jedným z najnovších zamestnaní je tu inštalatérstvo, vzhľadom na to, že splachovacie toalety sa sem dostali až v roku 2008. Príde ti toto miesto zastaralé? S technikou je to ešte horšie, pretože tá v takejto zime skrátka nefunguje. Nenachádzajú sa tu žiadne služby mobilných operátorov, teda ani žiadne pokrytie siete a väčšina áut je tu tiež zbytočná. Atrament v perách neustále zamŕza, batérie prežijú len zlomok svojho reálneho výkonu a potrubia musia byť neustále udržiavané. Kov sa automaticky prilepí ku každej odhalenej pokožke.
Pochovávanie mŕtvych je tu skoro nemožnou vecou, pretože všade naokolo je len trvalo zamrznutá pôda, v akej sa kopať nedá. Aby mohol byť vykopaný hrob, musia sa na danom mieste najskôr založiť ohniská. Samozrejme sa to robí len kúsok za kúskom, po chvíli kopania je totiž zem zas kompletne zmrznutá, založí ďalšie ohnisko a takto sa to niekoľkokrát opakuje. Takéto kopanie môže zabrať aj niekoľko dní.
A dokonca aj po tom, čo mŕtveho pochovajú, dochádza k neustálemu „vzdúvaniu“, dôsledkom čoho sa v priebehu pár období rakva aj s mŕtvym vytlačí späť na povrch. Miestni obyvatelia sa jednu dobu rozhodli skúsiť to s Tibetským spôsobom pochovávania – svojich mŕtvych vešali na stromy, aby sa stali kolobehom prírody – potravou pre iných živočíchov. Pochopiteľne, ruská vláda to dosť rýchlo zarazila.
Je to veľmi zvláštne, ale významnou položkou miestnej ekonomiky je turistický ruch. To sa vám možno zdá dosť zvláštne, má to ale jednoduché vysvetlenie: ľudia si tu chcú zaplávať. Dobre, až tak jednoduché to nie je. V miestnom jazere tu plávajú aj miestni obyvatelia, tvrdia totiž, že je to zaručený spôsob ako sa vyhnúť chorobe. Z toho istého dôvodu sem teda chodia turisti. Skoro všetci, čo to skúsili sa nakoniec aj zhodli, že vojsť do mrznúcej vody bolo ničím v porovnaní so šokom, keď z nej vyliezli na studený vzduch. Turistov sa sem snažia lákať aj na atrakcie ako je rybolov, či lov sobov. Tak, ber to ako inšpiráciu na dovolenku, až budeš zase v lete nadávať na horúčavy.
Zdroj: slavorum.org
Titulná fotka: wikimedia.org
