Ako sa hovorí, keď je hlava sprostá, trpí celé telo. Smrť rozhodne nie je príjemná záležitosť, no na druhej strane… keď niekto zomrie následkom vlastnej hlúposti, nepreukazuje nám, resp. nášmu genofondu, vlastne službu?
Nezabezpečuje, že sa takýto inteligenčne nevybavený jedinec už nebude ďalej množiť? Podľa komisie, ktorá udeľuje Darwinove ceny, jednoznačne áno. A toto je trojica (respektíve štvorica) expertov, ktorá ich svojimi úmrtiami zaujala za uplynulý rok.
1. Muž, ktorý chcel dobyť internet
Čo všetko je človek schopný urobiť pre pár minút internetovej slávy… Mali sme tu selfie s medveďom, video s mŕtvou manželkou a niekoľko lízaní záchodových dosiek verejných toaliet počas globálnej pandémie. Nič z toho sa však nechytá na muža menom Tedzu, ktorý sa snahou dobyť virtuálnu sféru navždy zapísal do histórie. Tým najhorším možným spôsobom.
Ale, koniec-koncov, preto sme tu, nie? Fudžisan, skrátene Fudži, je najvyšším vrchom Japonska a zhodou okolností aj najvyššou sopkou. Nachádza sa na ostrove Honšú pri pobreží Pacifiku, niekoľko desiatok kilometrov na západ od Tokia. Už na prvý pohľad to nie je priateľská hora. Ľudia naprieč celým Japonskom, možno dokonca svetom, vedia, že bez poriadneho výstroja sa s ňou neradno zahrávať, ale Tedzu?
Tedzu si myslel, že je nesmrteľný. Alebo možno nemyslel vôbec. Zdravý rozum zatienil pocit vlastnej dôležitosti, a čím väčšmi Tedzu bažil po uznaní internetových sledovateľov, tým menej myslel na to, že kopec vysoký takmer 4-tisíc metrov nebude mimo sezónu práve bezpečný. Ročne ho navštívia tisíce turistov, domácich i profesionálnych horolezcov a v jednom kuse sa vrátia naspäť dole. Tedzumu bol osudným.
„Necítim si ruky… no musím obsluhovať telefón,“ zamrmlal 47-ročný odvážlivec publiku na livestreame. Diváci, zvedaví, čo muž, oblečený ako na prechádzku Tokiom s dvomi turistickými palicami na kopci, asi tak zmôže, ho sprevádzali celou cestou. Pri tom, ako sa šmýkal zľadovateným chodníkom, zdolával kamene pokryté snehom až do momentu, ktorý už muž nerozchodil.
Aj oni si museli všimnúť, že sa rúti do záhuby. Videli, že cesta je stále strmšia, že ochranný plot dávno skončil a že muž je už ďaleko za hranicou, spred ktorej je ešte návratu. No čo zmohli? Tedzu sa rútil neohrozene vpred, až sa rovnako neohrozene pošmykol, zletel a pustil kameru. A ako sa hovorí, kto sa raz pošmykne na Fudži, pošmykol sa naposledy.
Diváci promptne kontaktovali príslušné autority. Telo našli na druhý deň o 1000 metrov nižšie od miesta, kde neudržal rovnováhu, a nevykazovalo žiadne známky života. Keby si bol zobral rukavice a mačky, mohol byť v článku o novodobých hrdinoch. Lenže nezobral a… a tak sme skrátka tu.
2. Akrobat
„Ten chlap urobil ČO?!“ spýtal sa neveriacky policajt poverený prípadom, keď mu oznámili okolnosti smrti. Situácia bola bizarná už v úvode. O tretej ráno Campbellovi Hillovi zavolali z dispečingu, že ktosi spadol do závrtu – obrovskej diery v zemi, ktorú by neprehliadol ani človek, čo nenosí tmavé lenonovky len ako módny doplnok. No čo nie je, môže byť.
Podobný prípad bol zaznamenaný v roku 2005. 21-ročný muž sa vážne zranil, keď sa mu pri nakláňaní do diery (lebo čo ak je v nej poklad, že?) podarilo stratiť rovnováhu, no tento výherca Darwinovej ceny je predsa len lepší. Nielen preto, že vážnym zraneniam napokon podľahol, ale tak celkovo… Lebo komu so štipkou, štipôčkou zdravého rozumu napadne robiť stojku na hrane 30-metrovej diery?
Zo všetkých možných miest, kde možno testovať svoje akrobatické schopnosti, musí toto zasadnúť na priečku číslo jeden. Cave Gardens je prekrásne miesto, o tom potom – zeleň, kam oko dovidí, ruže lemujúce kamenné steny navôkol, malebná diera rovno uprostred… ale stojku? Robiť tam stojku?! To chce gule alebo minimálne značný prievan v dutine lebečnej.
Starosta tvrdil, že závrt (inak, mimochodom, známy aj ako krasová jama) je bezpečné miesto, ktoré ročne navštevujú tisícky turistov. Keď sa však policajt v skoré, veľmi skoré nedeľňajšie ráno trepal na „miesto činu“, taký presvedčený o tom zase nebol. A keď o niekoľko hodín za pomoci hasičov vytiahol z jamy bezvládne telo, verdikt bol jasný. Bezpečné miesto to možno je, no ľuďom chýba základný pud sebazáchovy.
Lebo, buďme k sebe úprimní, jama-nejama, 20-ročný Bradley Steerer si za to mohol sám. Podľa priateľov bol veselá kopa so srdcom na správnom mieste, milý chlapec milovaný rodinou aj priateľmi. Ašpirujúci automechanik so sľubnou budúcnosťou pred sebou. Tej sa už však, očividne, nedočká.
3. Hľadač pokladov
Nestúpiš dvakrát do tej istej rieky, hovorieva sa, no pokiaľ sa v nej váľajú dva milióny dolárov, možno sa v nej aj dobrovoľne utopíš. Aby sme uviedli veci na pravú mieru, rieka bude v tomto príbehu zohrávať presne nulovú úlohu, ale metafora je to pekná. A výstižná. Zato tie dva milióny, to je suma, za ktorú by človek život položil… hoci existuje šanca (značne veľká), že sú len fiktívne.
Michael Sexton mal 58 rokov, keď sa mu do rúk dostala kniha The Thrill of the Chase od Forresta Fenna. Excentrický a kontroverzný obchodník s umením, to bol on. Forrest Fenn teda, nie Michael. Vo svojom literárnom diele Fenn tvrdí, že v Skalistých horách Spojených štátov ukryl poklad, ktorého hodnota sa pohybuje okolo hodnoty… uhádneš? Presne tak. Dvoch miliónov dolárov.
V knihe ponúka čitateľovi niekoľko náznakov a stôp, ako ho nájsť, v deviatich veršoch básne dokonca ležérne naznačuje jeho presnú lokáciu. Nájsť ho sa pokúšali mnohí, ba čo viac, štyrom mužom to bolo osudným. Michael na sklonku zlatého veku nemohol odolať, a aj napriek vysokej šanci, že sa pridá k štyrom nešťastníkom, zlanáril kamaráta a spoločne sa vybrali poklad hľadať.
Nedopadlo to podľa jeho predstáv. Michael si bol stopercentne istý, že na rozdiel od všetkých ostatných, on presne vie, kde sa poklad nachádza. Neplánoval, že výlet bude trvať dlho – bol presvedčený, že ak všetko pôjde podľa plánu, domov sa vrátia pred zotmením s vreckami plnými prachov. Lenže podľa plánu nešlo absolútne nič.
Poklad nenašli, prišli o veci, ktoré si so sebou doniesli, a napokon ich hladných, smädných, vyčerpaných a dezorientovaných našli záchranári. Takže všetko dobre dopadlo, nie? Poklad síce nebol, no Michael aj s priateľom bezpečne dorazili domov spolu s ponaučením, že na staré kolená by sa predsa len mohli trochu šetriť. Nie? NIE?!
Nie. O mesiac neskôr, po tom, čo sa konečne zotavil z prvej pátračskej akcie, sa na miesto vydal znova. Znova prehovoril 65-ročného kolegu a kolega-priateľ znova súhlasil, lebo dva milióny. Čo viac treba, že?! V utorok 17. marca sa teda s niekoľkými napolitánkami, dvomi fľašami vody a Fennovou knihou pobrali nájsť poklad, vďaka ktorému si užijú penziu vo veľkom štýle.
Pod kopcom si prenajali snežné skútre a išli. Majiteľ obchodu sa na celej veci pravdepodobne zabával, kládol si otázku, za koľko ich to asi prejde, no keď po starcoch nebolo večer ani chýru, ani slychu, rozhodol sa kontaktovať políciu. Tá odštartovala pátranie. Mužov našli na druhý deň takmer na tom istom mieste ako mesiac predtým. Michael to neprežil, jeho partner áno, odmieta však o celej situácii povedať čo i len slovo.
Zdroj: darwinsawards.com
