Slováci ešte len nedávno zažili sériu katastrofických havárií vlakov a nejeden moment technického zlyhania slovenských železníc. Tieto udalosti sa však v porovnaní s prípadom z roku 1960 javia ako banálne. Československo vtedy zasiahla vlaková nehoda, ktorá u nás nemala ani nemá obdoby.
Slovensko a Česko si nedávno pripomenuli 65. výročie čiernej minúty našich dejín, ktorá sa nezmazateľne zapísala do histórie železníc. 14. november 1960 mal byť obyčajným sychravým podvečerom, no namiesto pokojného dojazdu do cieľových staníc sa pre 118 ľudí stal posledným dňom života.
Zrážka osobného parného vlaku a motorového rýchlika pri obci Stéblová nebola len technickým zlyhaním, ale reťazcom tragických náhod, nevysvetliteľných signálov a zúfalého boja o čas, ktorý v hustej hmle nebolo možné vyhrať.
Scenár katastrofy sa začal písať v momente, keď do stanice Stéblová vošiel s miernym meškaním parný osobný vlak 608. Viditeľnosť bola kvôli mliečnej hmle takmer nulová a napätie na rušnej trati medzi Libercom a Pardubicami stúpalo.
Podľa grafikonu mal „osobák“ vyčkať na protiidúci motorový rýchlik 653. Napriek tomu, že návestidlo ukazovalo nekompromisný signál „Stoj“, parný kolos sa nečakane pohol vpred. Výpravca, ktorý v tom čase na výhybke pripravoval cestu pre očakávaný rýchlik, s hrôzou sledoval, ako sa mu súprava stráca v tme.
Mysteriózne zelené svetlo a naháňačka na bicykli
Dodnes zostáva najväčšou záhadou, čo presne posádku vlaku 608 prinútilo k odchodu. Členovia čaty aj niektorí cestujúci neskôr zhodne tvrdili, že v nepriehľadnej hmle zahliadli zelené svetlo – jasný povel na odchod. Vyšetrovanie však nikdy neodhalilo pôvod tohto „fantomového“ signálu.
Ako informoval web Dromedár, rušňovodič síce svetlo nevidel, no po zvolaní „Odchod“ od vlakvedúceho stroj rozbehol. Tragickému omylu sekundoval kurič, ktorý v tej chvíli prikladal do kotla a nesledoval trať, zatiaľ čo vlakvedúci sa mylne domnieval, že križovanie vlakov bolo operatívne presunuté do inej stanice.
Nasledovali minúty čistého zúfalstva. Keď výpravca pochopil, že vlak odchádza na obsadenú koľaj, vybehol z kancelárie a snažil sa ho zastaviť pískaním a ručným svietidlom, no hmla všetko pohltila. Jeden z výhybkárov sa dokonca pokúsil vlak dohnať na bicykli, no neúspešne.
Posledná nádej a ohnivá katastrofa
Poslednou nádejou bol traťový telefón. Výpravca vytočil nasledujúce stanovište, aby zastavili protiidúci rýchlik, no strážnik trate zdvihol slúchadlo až v momente, keď okolo neho motorový vlak prehrmel v ústrety smrti.
K čelnému nárazu došlo o 17:42, približne 1,5 kilometra od stanice. Obe súpravy sa do seba zaklinili v rýchlosti okolo 60 km/h. Náraz sa stal v tak veľkej sile, že ľahšie vozne motorového vlaku sa pod náporom ťažkej parnej lokomotívy prakticky rozpadli.
Skazu však nedokonala len mechanická sila, ale oheň. Aby sa predišlo explózii kotla, kurič vysypal žeravé uhlie na zem. To však nanešťastie zapálilo naftu vytekajúcu z rozbitých nádrží rýchlika a z miesta nehody sa v priebehu sekúnd stala ohnivá pasca s plameňmi siahajúcimi do výšky štyroch metrov.
Rozpútalo sa hotové peklo
Svedectvá záchranárov, ktorí dorazili do tmavej a zadymenej pustatiny, pripomínajú výjavy z pekla. Všade sa ozýval krik uväznených ľudí, ktorých nebolo možné z trosiek vyslobodiť skôr, než ich pohltil oheň. Lekári a vojaci museli vykonávať krutú triáž – v priebehu sekúnd určovať, komu ešte pomôcť a koho nechať napospas osudu.
Bilancia bola nepredstaviteľná: 118 mŕtvych a vyše sto ťažko zranených. Niektoré telá žiar tak zdevastoval, že ich nebolo možné identifikovať, a tri obete navždy zostali nezvestné. Komunistický režim sa k tragédii postavil s typickým chladom a cenzúrou. Hoci išlo o národnú katastrofu, informovanie v médiách bolo prísne limitované, aby sa nepoškodil obraz „dokonalých“ socialistických železníc.
Vyšetrovacia komisia pracovala v tichosti, bez prístupu verejnosti. O štvrť roka neskôr si na súde vypočula rozsudky skupina železničiarov z parného vlaku. Vlakvedúci dostal najvyšší trest, 5,5 roka väzenia, no horká pachuť nespravodlivosti zostala – mnohí verili, že muži sa stali len obetnými baránkami systému.
Neskoršie odhalenia
Až neskôr sa začalo otvorene hovoriť o katastrofálnom technickom stave trate. Návestidlá boli v tom čase ešte zastarané, petrolejové, čo v kombinácii s hustou hmlou robilo jazdu nebezpečným hazardom. Chýbali akékoľvek automatické zabezpečovacie zariadenia, ktoré by vlak pri návesti „Stoj“ zastavili bez zásahu človeka. Personál bol pod neustálym tlakom meškaní a zastaraná technika nestíhala obsluhovať narastajúcu frekvenciu dopravy na poddimenzovanej trase.
Dnes túto tragickú udalosť pripomína pamätník na mieste nešťastia, kde ticho lesa prehlušujú už len prechádzajúce moderné súpravy. Tie sú už vybavené technológiami, ktoré by podobný scenár v roku 1960 pravdepodobne odvrátili.
